Slovenčina
Slovenský jazyk
Slovenský jazyk
približne 4,6 milióna obyvateľov Slovenska (plus emigranti a hovoriaci v diaspórach)
Slovensko, EÚ; môže sa používať na takmer všetkých úrovniach oficiálnej komunikácie aj v Českej republike
Maďarsko, Srbsko, Ukrajina, Chorvátsko
Veľká Británia, Nemecko, Írsko, Rakúsko, Ukrajina; USA, Kanada, Argentína, Austrália
Slovenčina má slabičné sonóry „l“ a „r“ a ich dlhé ekvivalenty „ĺ“ a „ŕ“. Tieto spoluhlásky sú slabikotvorné a vďaka nim vznikajú zaujímavé slová, ktoré však rodení hovoriaci vyslovia bez ťažkostí.
Slovo štvrť je v tomto kontexte veľmi užitočné, pretože môže byť súčasťou viacerých zložených slov. Najdlhšími zloženými slovami s koreňom štvrť (vyskytujúce sa v Slovenskom národnom korpuse) sú štvrťstoročie, štvrťstrana a štvrťhrsť.
Rozkazovací spôsob niektorých slovies vzniká pridaním prázdnej gramatickej imperatívnej morfémy, tvar imperatívu v 2. osobe jednotného čísla potom tvorí len koreňová morféma často zložená iba zo spoluhlások:
Typická slovenská veta ilustrujúca použitie slabikotvorného „r“ (rovnaká veta sa používa na ilustráciu aj v češtine):
Veta sa dá ešte viac predĺžiť pomocou slovesnej predpony a zámenou posledného slova za zložené slovo s koreňom štvrť:
Po doplnení bežného imperatívneho tvaru slovesa (vrč) a oslovenia vznikne veta:
Môžeme sa tiež trochu zabaviť vymýšľaním ďalších zložených slov tvorených iba (alebo prevažne) spoluhláskami a vytvoriť potenciálne slová ako:
Západní Slovania sa jazykovo vyčlenili z praslovančiny.
Kódexy, listy a preklady častí Svätého písma písané v hlaholike a cyrilike. Proglas, ktorého autorom je Konštantín Filozof, sa považuje za prvé literárne dielo napísané v staroslovienčine.
Neprítomnosť pamiatok písaných v slovenskom jazyku. V stredovekých písomných pamiatkach sa v latinských textoch objavujú slovenské toponymá (geografické názvy).
Prvý súvislý text v slovenčine
Vznik nadnárečových útvarov
Prvé pokusy o kodifikáciu spisovnej slovenčiny: Romuald Hadbavný (latinsko-slovenský slovník, 1763) a Jozef Ignác Bajza (prvý slovenský román, poviedky a básne, 1782 – 1813).
Anton Bernolák začal vydávať odborné jazykovedné diela o slovenčine (v súčasnosti sa považuje za 1. kodifikátora slovenčiny, tzv. bernolákovčiny), vytvoril veľký 6-dielny prekladový slovník.
Druhá kodifikácia slovenčiny: dejatelia na čele s Ľ. Štúrom vytvorili tzv. štúrovčinu. Neskôr ju upravili ďalší kodifikátori, a to Michal Miloslav Hodža, Martin Hattala a Samo Czambel, čím prispeli k vzniku súčasnej slovenčiny.
Jazyk navrhnutý Jánom Kollárom (vo funkcii dôverníka vlády pre otázky Slovenska) sa stal oficiálnym jazykom, čo vyvolalo protesty medzi slovenskou inteligenciou (pre archaické prvky a výraznú podobnosť s češtinou).
Československý jazyk sa stal oficiálnym jazykom Československa; pasívny biligvizmus (používanie češtiny a slovenčiny)
Pravidlá slovenského pravopisu s československou orientáciou
Posledné dôležité zmeny v slovenskom pravopise, odvtedy sa datuje moderný pravopisný systém slovenčiny.
Rozdelenie Československa; český jazyk má na Slovensku naďalej dôležité postavenie.
Sprístupňovanie kodifikačných príručiek a iných lingvistických zdrojov v elektronickej podobe
Moderný pravopisný systém slovenčiny je výnimočný tým, že spomedzi všetkých európskych jazykov je najrozsiahlejší – obsahuje 46 písmen. Slovenská abeceda je taká bohatá preto, že obsahuje viacero diakritických znamienok a niekoľko jedinečných písmen. Písmená Ľ/ľ a Ĺ/ĺ („l“ s mäkčeňom alebo s dĺžňom) sa používajú iba v slovenčine, písmená Ď/ď a Ť/ť obsahuje slovenská aj česká abeceda, a keby sa v pravopisnej reforme turkménčiny z r. 1995 nezaviedlo používanie Ň/ň, tieto písmená by sa používali iba v slovenčine a češtine.
Zaujímavosťou je rôznorodá grafická reprezentácia mäkčeňa. Zvyčajne má klinový tvar a je umiestnený priamo nad písmenom (ˇ), ale pri písmenách ď, ť, ľ a Ľ sa zapisuje inak – vyzerá takmer ako apostrof pripojený k písmenu z pravej strany. Ide len o grafickú odlišnosť, tento diakritický znak zapisovaný obidvoma spôsobmi má rovnakú platnosť. V rukopise sa mäkčeň vždy zapisuje prvým spôsobom. Vzhľadom na to, že tieto písmená sa vyskytujú iba v slovenskej a českej abecede, pri prepisovaní slovenských slov v cudzojazyčných textoch dochádza pravidelne k dezinterpretácii mäkčeňa a jeho zámenám najčastejšie za apostrof.
Zložky (ch, dz, dž) sa považujú za samostatné písmená, ale ich používanie ako samostatných písmen nie je dôsledné: vo vertikálnom texte zaberajú 2 pozície, ale napríklad v krížovkách sa zapisujú väčšinou spolu, čo však nie vždy platí pri písmenách „dz“ a „dž“. Tieto zložky sa ako veľké písmená zapisujú takisto dvoma spôsobmi: ako CH a Ch, DZ a Dz, DŽ a Dž v závislosti od veľkosti nasledujúcich písmen.
Blízkosť slovenčiny a češtiny je všeobecne známa. Vzájomná zrozumiteľnosť týchto jazykov sa niekedy prirovnáva k dvojiciam blízkych európskych jazykov ako sú napríklad taliančina a neapolčina, portugalčina a galícijčina, nórčina a švédčina a ďalšie. Vzdialenosť medzi češtinou a slovenčinou je však väčšia ako medzi srbčinou a chorvátčinou alebo medzi americkou a britskou angličtinou, zároveň ale menšia ako medzi nemčinou a holandčinou alebo ruštinou a ukrajinčinou. Slovenčina je blízka aj poľštine, ale rozdiely sú väčšie ako medzi slovenčinou a češtinou a aj vzájomná zrozumiteľnosť týchto jazykov je obmedzená.
Medzi češtinou a východoslovenskými nárečiami existuje jazykové kontinuum, s osobitnými prechodnými nárečiami: lemkovské nárečie na východnom Slovensku a goralské nárečie používané na území severnej slovensko-poľskej hranice. Potenciálny cestovateľ začínajúci svoju cestu v najzápadnejšom českom mestečku Aš, ktorý by sa zastavoval v každej nasledujúcej obci, by spozoroval, že geograficky blízke miestne dialekty sa odlišujú iba mierne. Takýmto spôsobom by mohol prejsť východnú hranicu Slovenska a pokračovať až do vzdialeného Vladivostoku a počas cesty by nespozoroval žiadnu výraznú nárečovú hranicu, pričom sa však jazyky v najzápadnejšej a najvýchodnejšej časti tohto rozsiahleho územia veľmi odlišujú.
V slovenčine sa nové slová tvoria predovšetkým odvodzovaním (pridávaním afixov ku koreňu slova) a slovná zásoba slovenčiny sa do istej miery obohacuje aj preberaním slov z iných jazykov, v súčasnosti predovšetkým z angličtiny.
V slovenčine existuje veľa odvodzovacích afixov, ktoré majú schopnosť modifikovať význam slova, napr.:
Viacjazyčná webstránka na učenie slovenčiny: http://slovake.eu