Taliančina
Lingua italiana
Lingua italiana
približne 65 miliónov
Taliansko, Švajčiarsko, San Maríno, Vatikán, EÚ
Chorvátsko a Slovinsko
Brazília (25 mil.), Argentína (24 mil.), USA (18 mil.), Kanada (1,5 mil.), Uruguaj (1,5 mil.), Austrália (0,85 mil.) a i.
 
            
 
            
Taliančina je oficiálny jazyk v Taliansku a v EÚ a minoritný jazyk v ďalších dvoch krajinách EÚ. Popri nemčine, angličtine a španielčine je taliančina jedným z najrozšírenejších jazykov EÚ. Hoci sa nestala medzinárodným jazykom (ako je angličtina, francúzština alebo španielčina), jej použitie sa rozšírilo do rozľahlej oblasti Stredozemného mora a považuje sa za jeden z najpopulárnejších cudzích jazykov na svete. Taliančina je priam nevyhnutná pre historikov umenia a hudobníkov (predovšetkým pre operných spevákov). Tento jazyk má pevné miesto aj v oblasti medzinárodnej gastronómie na celom svete. Taliančina ovplyvnila takmer všetky jazyky sveta predovšetkým v spomínaných oblastiach. Slová ako sfumato, fresco, villa (v umení a architektúre), concerto, ballerina, allegro, baritone (v hudbe), motto, novel, notturno (v literatúre) alebo spaghetti, espresso, pizza, pasta, ale tiež zero, lava, volcano a neutrino (vo vede) sú niekoľkými z tisícov slov, ktoré prenikli do všetkých európskych jazykov. Svedčí to o nespornej dominancii talianskej kultúry v európskej histórii, a to od čias Rímskej ríše cez renesanciu až po súčasnosť. Francúzština prevzala z taliančiny približne 3 000 slov. Taliančina mala značný vplyv na francúzske, chorvátske aj slovinské nárečia, maltčina takisto obsahuje množstvo slov talianskeho pôvodu. Treba tiež pripomenúť dôležitý fakt, že taliančina je pracovným jazykom Vatikánu a celého katolíckeho sveta.
Taliančina stratila latinské pády, skloňujú sa len osobné zámená (io, me – ja, mne). Má 2 gramatické rody, zhoda sa vyskytuje medzi členmi, prídavnými a podstatnými menami. Rod môže byť vyjadrený členom alebo zakončením slova: un ragazzo buono (dobrý chlapec), una ragazza buona (dobré dievča). Typickým javom pri ohýbaní členov je kontrakcia členov a predložiek: del, dello, dell‘, dei, degli, della, delle atď.
| Singulár | Plurál | |||
|---|---|---|---|---|
| S určitým členom | S neurčitým členom | S určitým členom | S neurčitým členom | |
| Mužský rod -o | il ragazzo chlapec | un ragazzo | i ragazzi | dei ragazzi | 
| Ženský rod -a | la ragazza dievča | una ragazza | le ragazze | delle ragazze | 
| Mužský rod -o Začiatočná samohláska | l’amico kamarát | un amico | gli amici | degli amici | 
| Ženský rod -a Začiatočná samohláska | l’amica kamarátka | una amica un’ idea | le amiche delle idee | delle amiche | 
| Začiatočné s + spoluhláska | lo scopo cieľ | uno scopo | gli scopi | gli scopi | 
V taliančine málokedy vznikajú nové slová skladaním. Typický slovosled taliančiny je slovosled typu S-V-O, pričom prídavné mená zvyčajne nasledujú za podstatnými menami: una casa grande (veľký dom).
Slovesá majú kategóriu osoby a čísla a pri časovaní tvoria zhodu s podmetom. V taliančine je množstvo nepravidelných slovies. Pravidelné slovesá sa rozdeľujú do 3 skupín podľa koncoviek v neurčitku (-are, -ere, -ire, -ire s koncovkou -isco v 1. osobe jednotného čísla tvorí 4. skupinu): parlare, credere, partire, finire, finisco). Nasledujúca tabuľka ponúka prehľad časovania pravidelného slovesa z 1. skupiny (amare = milovať):
| Singulár | Plurál | |||||
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1. osoba | 2. osoba | 3. osoba | 1. osoba | 2. osoba | 3. osoba | |
| Indikatív | ||||||
| Jednoduchý prítomný čas | io amo | tu ami | egli ama | noi amiamo | voi amate | essi amano | 
| Predprítomný čas | io ho amato | tu hai amato | egli ha amato | noi abbiamo amato | voi avete amato | essi hanno amato | 
| Imperfektum | io amavo | tu amavi | egli amava | noi amavamo | voi amavate | essi amavano | 
| Predminulý čas | o avevo amato | tu avevi amato | egli aveva amato | noi avevamo amato | voi avevate amato | essi avevano amato | 
| Absolútny minulý čas | io amai | tu amasti | egli amò | noi amammo | voi amaste | essi amarono | 
| Dávnominulý čas | io ebbi amato | tu avesti amato | egli ebbe amato | noi avemmo amato | voi aveste amato | essi ebbero amato | 
| Jednoduchý budúci čas | io amerò | tu amerai | egli amerà | noi ameremo | voi amerete | essi ameranno | 
| Predbudúci čas | io avrò amato | tu avrai amato | egli avrà amato | noi avremo amato | voi avrete amato | essi avranno amato | 
| Konjunktív | ||||||
| Prítomný čas | che io ami | che tu ami | che egli ami | che noi amiamo | che voi amiate | che essi amino | 
| Minulý čas | che io abbia amato | che tu abbia amato | che egli abbia amato | che noi abbiamo amato | che voi abbiate amato | che essi abbiano amato | 
| Imperfektum | che io amassi | che tu amassi | che egli amasse | che noi amassimo | che voi amaste | che essi amassero | 
| Pluskvamperfektum | che io avessi amato | che tu avessi amato | che egli avesse amato | che noi avessimo amato | che voi aveste amato | che essi avessero amato | 
| Kondicionál | ||||||
| Kondicionál prézenta | io amerei | tu ameresti | egli amerebbe | noi ameremmo | voi amereste | essi amerebbero | 
| Minulý kondicionál | io avrei amato | tu avresti amato | egli avrebbe amato | noi avremmo amato | voi avreste amato | essi avrebbero amato | 
| Imperatív | ||||||
| Prítomný čas | — | ama | ami | amiamo | amate | amino | 
| Neurčitok | ||||||
| Prítomný čas | amare | |||||
| Minulý čas | avere amato | |||||
| Príčastie | ||||||
| Prítomný čas | amante | |||||
| Minulý čas | amato | |||||
| Gerundium | ||||||
| Prítomný čas | amando | |||||
| Minulý čas | avendo amato | |||||
Jazyková rozmanitosť Talianska je v skutočnosti väčšia ako v ostatných krajinách, v ktorých sa používajú románske jazyky. Štandardná taliančina je v mnohom príbuznejšia španielčine alebo portugalčine ako piemontčine či neapolčine. Piemontské dialekty sa niektorými črtami približujú skôr provensálčine a francúzštine ako samotnej taliančine. Ostatné hlavné miestne jazyky – benátsky, emilianský, romagnolský, lombardský, janovsko-ligurský, neapolský, sicílsky – sa vyvinuli nezávisle z hovorovej latinčiny, a preto sú označované ako dialekty latinčiny, nie ako dialekty toskánskej taliančiny, ktorá je základom štandardnej taliančiny. Je teda správnejšie hovoriť o talianskych jazykoch ako o dialektoch, lebo každý miestny jazyk má svoje dialekty a niektoré majú dokonca aj vlastnú písanú podobu a bohatú literatúru.
Toskánčina sa považuje za „najčistejší“ taliansky dialekt, keďže sa najviac približuje pôvodnej alebo klasickej latinčine. Za najvplyvnejšiu jazykovú formu sa v súčasnosti považuje Lingua toscana in bocca Romana (toskánsky jazyk v rímskych ústach). Ale až v 19. storočí sa toskánsky jazyk rozšíril natoľko, že sa stal jazykom nového národa. Zjednotenie Talianska v roku 1861 malo nesmierny význam nielen pre politickú scénu, ale vyústilo tiež do významnej sociálnej, ekonomickej a kultúrnej premeny. Zavedením povinnej školskej dochádzky rástla miera gramotnosti, mnohí sa vzdali rodného dialektu v prospech národného jazyka alebo si vytvorili miestny variant štandardného jazyka (tzv. italiano popolare) prifarbený miestnym ľudovým jazykom.
 
    Zdroj: Wikimedia Commons
 
                    
                 
                    
                 
                    
                 
                    
                 
                    
                 
                    
                 
                                        
                 
                                        
                 
                                        
                 
                                        
                 
                                        
                