Úvod

Esperanto vytvoril lekár a filológ Ludwig Lazar Zamenhof, ktorý vytvoril gramatiku jazyka na základe európskych jazykov, s minimálnym množstvom výnimiek. Slovnú zásobu čerpá predovšetkým z románskych jazykov, hoci v ňom nájdeme aj slová germánskeho a inojazyčného pôvodu. Prvá učebnica esperanta sa objavila v roku 1887 a tento nový jazyk podnietil vznik komunity hovoriacich a spustil obvyklý proces vývoja jazyka v rámci združenia ľudí používajúcich ho v rôznych situáciách. Tento proces podnietil aj vznik kultúry spojenej s jazykom. O dve desaťročia neskôr sa už objavili prvé deti, s ktorými rodičia komunikovali v esperante, boli to prví rodení hovoriaci esperanta. Dá sa teda povedať, že esperanto vzniklo ako jazyk pre medzinárodnú komunikáciu, neskôr sa kreolizovalo a dnes je jazykom diaspóry.

Základ slovnej zásoby predstavujú slová indoeurópskych jazykov. Cieľom tvorcu bolo vybrať slová, ktoré sa dajú jednoducho naučiť. Gramatika esperanta má aglutinačné črty, podobne ako turecké a ugrofínske jazyky, a zároveň črty izolačných jazykov, ako je mandarínska čínština a vietnamčina, t. j. samotné morfémy sa môžu použiť ako samostatné slová. Gramatika esperanta je veľmi pravidelná, nové slová vznikajú spájaním koreňov slov a približne štyridsiatich afixov (napr. z koreňa slova san- (zdravý) sa dajú vytvoriť slová: malsana (chorý), malsanulo (chorý človek), gemalsanuloj (chorí ľudia oboch pohlaví), malsanulejo (nemocnica), sanigilo (medicína), saniĝinto (osoba, ktorá sa zotavila), sanigejo (miesto na liečenie), malsaneto (ľahká choroba), malsanego (vážna choroba), malsanegulo (veľmi chorý človek), sanstato (zdravotný stav), sansento (zdravotný pocit), sanlimo (zdravotné obmedzenie), malsankaŭzanto (patogén), kontraŭmalsanterapio (terapia na vyliečenie choroby atď.). Základné slovné druhy (podstatné mená, slovesá, prídavné mená a príslovky) majú presne dané koncovky, preto sa dajú jednoducho rozoznať. Pravidelnosť esperanta pomáha pri rýchlom osvojovaní si tohto jazyka a jeho schopnosť neustále vytvárať nové slová z neho robí jeden z najproduktívnejších jazykov. Neobmedzená produktivita slov v esperante umožňuje pomenovať v podstate všetky nové alebo potenciálne entity. Ak by sa v esperante napísal román o fiktívnych Marťanoch, ktorí majú tvar stola, mohli by sa nazvať tablo (stôl), tablino (stôl v ženskom rode), tablido (potomok stola) a pod. Ak by sme chceli pomenovať zariadenie, ktoré zjednodušuje sexuálny život, mohli by sme ho nazvať sekssimpligilo (zjednodušovač sexuálneho života); človek, ktorý chodí pospiatky, by mohol byť inversmarŝanto (pospiatky-chodič); liek na dogmatizmus by bol maldogmigilo (oddogmizatovač) atď.

História

Gramatika

Všetky podstatné mená sú zakončené na -o: tabl-o (stôl), lamp-o (lampa), hom-o (človek).

Všetky prídavné mená sú zakončené na -a: bela (krásny), granda (veľký), malgranda (malý).

Všetky slovesá v neurčitku sú zakončené na -i: havi (mať), iri (ísť).

V prítomnom čase sú slovesá zakončené na -as: mi manĝas (ja jem), li manĝas (on je), ili estas (oni sú), mi estas (ja som), ŝi estas (ona je).

Zakončenie slovies v tvare minulého času je -is: li lernis (učil sa), ili estis (oni/ony boli), homo estis (muž bol), li manĝis (jedol).

Koncovka -os vyjadruje budúci čas: mi lernos (naučím sa), Marko sidos (Marko si sadne).

Okrem nominatívu existuje pre podstatné mená, prídavné mená a zámená aj akuzatívne zakončenie -n v jednotnom aj množnom čísle: Mi vidas aŭton. Aŭton mi vidas. (Vidím auto.)

V esperante sa uplatňuje voľný slovosled.

Množné číslo sa vyjadruje koncovkou -j, ktorá nasleduje po koncovkách -o alebo -a: libro (kniha), libroj (knihy).

V esperante sa slová tvoria pomocou približne štyridsiatich predpôn a prípon, napr. pridaním predpony mal- sa tvoria slová s opačným významom: bona (dobrý) – malbona (zlý); bela (krásny) – malbela (škaredý).

Prípona -ul označuje osobu: grandnazulo = osoba s veľkým nosom. Predpona -in označuje ženu: grandnazulinoj = ženy s veľkým nosom.