Chorvátčina
Hrvatski jezik
Hrvatski jezik
4,4 milióny
Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko (jeden zo 7 oficiálnych jazykov Vojvodiny), EÚ
Čierna Hora, Maďarsko, Rakúsko, Taliansko, Rumunsko
Nemecko, Švédsko, Francúzsko a ďalšie krajiny západnej Európy, Argentína, USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland
Chorvátčina je jazyk veľmi blízky srbčine, bosniačtine a čiernohorčine. Literárnym jazykom s viacerými miestnymi variantmi sa stal v 15. storočí, súčasnú podobu (s malými odlišnosťami) nadobudol v 19. storočí.
V 19. storočí bola veľká snaha zjednotiť južnoslovanské jazyky a vytvoriť jeden spoločný jazyk. Z toho dôvodu boli pre srbčinu a chorvátčinu vytvorené veľmi podobné spisovné jazyky, a preto sa počas väčšiny 20. storočia tieto jazyky často považovali za jeden jazyk s názvom srbochorvátčina (resp. chorvátosrbčina). Čiernohorčinu s jej špecifickou intelektuálnou slovnou zásobou a terminológiou možno považovať za variant srbčiny, aj keď má mnoho osobitých charakteristických vlastností. Je ťažké vymedziť štandardnú bosniačtinu, je však isté, že stojí na pomedzí srbčiny a chorvátčiny a má niekoľko variantov, pričom je najbližšia čiernohorčine. Všetky spomenuté jazyky sú si navzájom zrozumiteľné. Rozdiely sa vyskytujú predovšetkým v odbornej terminológii takmer vo všetkých vedných oblastiach. Chorváti a Srbi majú značne odlišnú slovnú zásobu v oblasti matematiky, biológie, práva či gastronómie. Zjavné rozdiely sú aj v písanej forme: srbčina a čiernohorčina používa latinku aj cyriliku, chorvátčina a bosniačtina iba latinku.
Slovanské jazyky sa delia na 3 skupiny: západoslovanské (poľština, čeština, slovenčina, lužická srbčina, kašubčina a severná slovinčina), východoslovanské (ukrajinčina, bieloruština, ruština a rusínčina) a južnoslovanské (slovinčina, chorvátčina, srbčina, čiernohorčina, bosniačtina, macedónčina a bulharčina).
Tabuľka z Bašky (Baščanska ploča) datovaná približne do roku 1100
Územie Chorvátska sa člení na 3 hlavné nárečové oblasti: štokavskú, kajkavskú a čakavskú. V minulosti sa písalo sa vo všetkých dialektoch, ale najčastejšie v štokavčine, ktorá tvorila základ pri vytváraní spisovnej chorvátčiny.
Zdroj: Wikimedia Commons
Moderná chorvátčina používa latinskú abecedu, ale v ranom období chorvátskych vojvodstiev sa písalo hlaholikou, ktorá bola vytvorená špeciálne pre slovanské jazyky, neskôr západnou cyrilikou (tzv. bosančica). V istom období sa používali paralelne všetky tri typy písma na rôznych územiach, ale niekedy dokonca aj v tom istom regióne. Nakoniec zostalo iba jedno písmo – latinka. V písme prevláda fonetický princíp, jedno písmeno zodpovedá vždy jednej hláske. Chorvátska abeceda obsahuje 27 písmen: základ tvoria latinské písmená bez x, y a q, navyše má písmená č, ć, đ, š, ž. Tri fonémy sa zapisujú digrafmi, a to lj, nj a dž.
Čítať chorvátsky text je jednoduché. Problematický je prízvuk, ktorý sa môže nachádzať na ktorejkoľvek slabike slova (okrem poslednej), aj keď nesprávny prízvuk môže úplne zmeniť význam slova len výnimočne. Neplatí to v prípade tónových akcentov, ktoré majú význam rozlišujúcu funkciu. V chorvátčine sa rozlišujú 4 typy akcentov: 2 klesavé a 2 stúpavé, oba môžu byť dlhé a krátke (s podobnými akcentmi sa stretávame aj v čínštine). Veta „Gore gore gore gore“ obsahuje štyri zdanlivo identické slová, ktoré sa vyslovujú s rôznym tónovým akcentom, a teda každé slovo má iný význam: Hore horia hory horšie.
Gramatika chorvátčiny je zložitá, podobne ako gramatika ostatných slovanských jazykov. Má kategóriu čísla (jednotné a množné), pádu (nominatív, genitív, datív, akuzatív, vokatív, lokál a inštrumentál) a rodu (mužský, ženský a stredný). Pri podstatných menách rozlišujeme 7 pádov, 2 čísla a 3 rody, preto musíme brať do úvahy 42 potenciálnych tvarov paradigmy. Pri slovesách sa uplatňuje kategória času (prítomný čas, 2 budúce časy, imperfektum/aorist, perfektum, predminulý čas), čísla (jednotné a množné), osoby (ja, ty, on/ona/ono v singulári a my, vy, oni v pluráli). Pri slovesách sa určuje aj vid (dokonavý a nedokonavý), pričom je potrebné ovládať vidové zaradenie každého slovesa, pretože aj od neho závisí príslušnosť slovesa do časovacieho vzoru, napr. skočiti (skočiť) a skakati (skákať).
Mnohé frekventované slovesá majú nepravidelné časovanie s osobitnými zakončeniami. Špecifikom sú aj hláskové zmeny v slovách (asibilácia, palatalizácia atď.). Podobne ako je zložité skloňovanie podstatných mien, aj skloňovanie prídavných mien a zámen je komplikované. Prídavné mená môžu byť určité a neurčité.
Príklady časovania slovies:
Singulár | Plurál | |
---|---|---|
1. osoba |
idem
idem |
idemo
ideme |
2. osoba |
ideš
ideš |
idete
idete |
3. osoba |
ide
ide |
idu
idú |
Singulár | Plurál | |
---|---|---|
1. osoba |
pođoh
išiel som |
pođosmo
išli sme |
2. osoba |
pođe
išiel si |
pođoste
išli ste |
3. osoba |
pođe
išiel/išla |
pođoše
išli |
Singulár | Plurál | |
---|---|---|
1. osoba |
išao sam
išiel som išla sam išla som |
išli smo
išli sme išle smo išli sme |
2. osoba |
išao si /išla si
išiel si/išla si |
išli ste/išle ste
išli ste |
3. osoba |
išao je/išla je
išiel/išla |
išli su/išle su
išli |
Chorvátčina má tiež predminulý čas a dva budúce časy (I a II).
Singulár | Plurál | |
---|---|---|
Nominatív |
stol
stôl |
stolovi
stoly |
Genitív |
stola
stola |
stolova
stolov |
Datív |
stolu
stolu |
stolovima
stolom |
Akuzatív |
stol
stôl |
stolove
stoly |
Vokatív |
stole
stôl |
stolovi
stoly |
Lokál |
o stolu
o stole |
o stolovima
o stoloch |
Inštrumentál |
stolom
stolom |
stolovima
stolmi |
Každé podstatné meno má rod (mužský, ženský, stredný). Vyskloňované slovo stol (stôl) je mužského rodu. Podstatné mená v ženskom a strednom rode majú iné zakončenia. Pri osvojovaní si podstatných mien sa treba učiť aj ich rody, aby sme ich vedeli správne skloňovať (rovnako ako v slovenčine).
Podobne ako v slovenčine, aj v chorvátčine môže spoluhláska „r“ v niektorých slovách fungovať ako slabikotvorná samohláska, napr. smrt (smrť), krv (krv), brv (mostík) a pod. Niektoré slová tak tvorí 5 alebo 6 spoluhlások bez samohlásky, napr. smrtno (smrteľný), stvrdnuti (stvrdnúť) a iné.
Chorvátčina používa 31 foném, pretože dvojhláska (vyslovovaná ako ie a iē) sa zapisuje ako je alebo ije.