Typológia jazykov študuje a klasifikuje jazyky na základe viacerých štruktúrnych vlastností. Zaraďuje jazyky do väčších skupín podľa spôsobu, akým používajú zvuky, podľa morfologických vlastností, ktoré sa v jazyku uplatňujú alebo neuplatňujú, a podľa toho, ako sú v danom jazyku bežne usporiadané slová vo vete (podľa typu slovosledu). Niektoré vlastnosti sú spoločné pre viaceré nepríbuzné jazyky sveta. Z faktu, že nejaké jazyky zdieľajú tú istú vlastnosť, automaticky nevyplýva, že tieto jazyky sú príbuzné.

Základný slovosled

Častý spôsob klasifikácie jazykov sa zakladá na určení najtypickejšieho slovosledu subjektu (S), verba (slovesa; V) a objektu (O), napr. vo vete „Mačka žerie myš“:

SVO („Mačka žerie myš“),

SOV („Mačka myš žerie“),

VSO („Žerie mačka myš“),

OSV („Myš mačka žerie”),

OVS („Myš žerie mačka“),

VOS („Žerie myš mačka”).

Angličtina je jazyk so slovosledom typu SVO, pretože všetky ostatné typy slovosledu sú v tomto jazyku nesprávne alebo menia základný význam („The fish eats the cat” znamená úplný opak, čiže: „Ryba žerie mačku”). V niektorých jazykoch, akým je napr. aj slovenčina a ruština, sú všetky uvedené príklady správne, hoci jeden zo slovosledov je najbežnejší (konkrétne typ SVO). V iných jazykoch môže byť slovosled ovplyvnený ďalšími faktormi, napr. vo francúzštine sa zvyčajne uplatňuje slovosled typu SVO, ale ak je objekt vyjadrený zámenom, uplatňuje sa slovosled typu SOV.

Najbežnejší je slovosled typu SVO (uplatňuje sa v angličtine, indonézštine, čínštine, španielčine a v tisícoch iných jazykov) a SOV (v japončine, perzštine, hindčine, turečtine a v ďalších jazykoch). Typ VSO je menej bežný (realizuje sa v štandardnej arabčine a írčine). Posledné tri typy slovosledu, v ktorých sa objekt nachádza pred subjektom, sa uplatňujú v menej ako 5 % jazykov. Zaujímavosťou je, že napr. postava Yoda z filmu Hviezdne vojny používa slovosled typu OSV (Strong with the Force you are, but when 900 years you reach, look as good you will not; Silný so Silou si, ale keď 900 rokov ty dosiahneš, vyzerať tak dobre nebudeš).

Tónová modulácia reči a prízvuk

V niektorých jazykoch výška tónu rozlišuje význam slov. Jedným z najznámejších príkladov je mandarínska čínština, ktorá využíva štyri typy tónov, kde napr. slovo sī (s vysokým tónom) znamená „myšlienka“, sì (s klesajúcim tónom) znamená „štyri“ a sǐ (s mierne klesajúcim a stúpajúcim tónom) znamená „smrť“. Tónové jazyky sa používajú hlavne vo východnej Ázii (ďalšie čínske jazyky, barmčina, thajčina, vietnamčina a iné), ale aj v Afrike (jorubčina) a Amerike (navajo).

Jazyky, ktoré nepatria k tónovým jazykom, zvyčajne využívajú prízvuk (dôraz na jednej slabike slova). V niektorých jazykoch prízvuk pripadá vždy na rovnakú slabiku slova (na prvú slabiku v maďarčine, slovenčine, na poslednú vo francúzštine), ale v iných jazykoch, kde je prízvuk pohyblivý, má dôležitú funkciu – môže meniť význam slov. Angličtina a ruština majú pohyblivý prízvuk: anglické “increase” je podstatné meno, ale “increase” je sloveso; v ruštine slovo “muka” znamená „múka“, ale “muka” znamená „utrpenie“.

Analytické a syntetické jazyky

Jazyky môžeme klasifikovať na základe prevládajúcich gramatických vlastností. V jazykoch analytického (izolačného) typu, ako napr. v čínštine, slová zvyčajne pozostávajú z jednej morfémy (najmenšia významová jednotka jazyka), zatiaľ čo slová v syntetických jazykoch môžu pozostávať z viacerých morfém. Angličtina má len niektoré znaky syntetického jazyka (napr. množné číslo podstatných mien sa tvorí pomocou prípony -s (books), zatiaľ čo skloňovanie je výraznou gramatickou črtou latinčiny, slovenčiny a iných jazykov. Niektoré jazyky ako inuitský jazyk (hovoria ním Inuiti, t. j. Eskimáci) sa zaraďujú k polysyntetickému typu jazyka, pretože využívajú veľmi veľa skloňovacích prípon, takže dokonca jedno slovo v tomto jazyku môže zodpovedať celej vete v iných jazykoch.

Syntetické jazyky sa delia na flektívne a aglutinačné. V aglutinačných jazykoch má každá morféma spravidla jednu funkciu a slová môžu pozostávať z viacerých morfém. K aglutinačným jazykom patrí aj turečtina, v ktorej napr. slovo evlerimde znamená „v mojich domoch“ a tvoria ho nasledujúce morfémy: ev (dom), -ler (množné číslo), -im (moje) a -de (v). Vo flektívnych jazykoch môže mať jeden afix viaceré funkcie, napr. v španielčine sufix -ó v tvare habló (hovoril) vyjadruje súčasne minulý čas 3. osoby jednotného čísla.

Medzi týmito typmi jazykov nie je ostrá hranica a je tiež zriedkavé, že by niektorý jazyk patril výlučne do jednej z týchto kategórií.