Morfológia je časť lingvistiky, ktorá skúma vnútornú štruktúru slov a jej vzťah k ich významu.

Väčšina ľudí si pri uvažovaní o jazyku predstavuje slová. Tie však nie sú hlavným predmetom skúmania morfológie. Gramatikov viac zaujíma morféma, ktorú môžeme definovať ako najmenšiu vydeliteľnú bilaterálnu (formálno-významovú) jednotku jazyka.

Každé slovo je tvorené minimálne jednou morfémou, môže byť však zložené aj z niekoľkých morfém. Napríklad v esperante sa slovo plimalboniĝintus (sloveso s významom „bolo by sa to ďalej zhoršovalo“) skladá zo šiestich morfém.

Možno sa to zdá veľa, ale slová v niektorých jazykoch môžu byť tvorené dokonca omnoho väčším počtom morfém.

Morfémy môžu byť voľné, ktoré stoja samostatne a môžu fungovať ako slovo (napr. slovo cat v angličtine alebo kot v poľštine znamenajúce „mačka“), alebo viazané, ktoré sa viažu zväčša na koreňovú morfému a s ďalšími možnými morfémami tvoria viacmorfémové slovo. Príkladom viazaných morfém je v angličtine sufix -s vyjadrujúci množné číslo podstatných mien a v poľstine zakončenie -y vyjadrujúce nominatív množného čísla (kot – koty).

V každom jazyku sa morfémy rozdeľujú na voľné a viazané. Španielske slovo gato (kocúr) obsahuje dve viazané morfémy gat- a -o, kde druhá morféma označuje mužský rod podstatného mena. Ak nahradíme morfému -o morfémou -a, výsledné slovo bude gata (mačka):

Kato znamená v esperante mačka. Skladá sa z dvoch morfém, a to z koreňovej morfémy kat- a z morfémy -o, ktorá sa pridáva za všetky bežné podstatné mená.

Morfémy nemajú vždy rovnaký tvar. Varianty tej istej morfémy nazývame alomorfy. Maďarský ekvivalent výrazu mačka je macska. Pred pridaním koncovky -k, ktorá vyjadruje množné číslo, sa mení dĺžka poslednej samohlásky, takže macska a macská- sú alomorfy tej istej morfémy: macska + k = macskák.

Slovné druhy

Vo všetkých jazykoch existujú triedy slov, ktoré sa vydeľujú na základe svojich tvaroslovných, sémantických a syntaktických vlastností. Nazývame ich slovné druhy.

V každom jazyku sa nachádzajú minimálne dva typy slovných druhov, a to menné a slovesné, ktoré sa zväčša ďalej rozdeľujú do mnohých podskupín.

Menné slovné druhy zahŕňajú:

• všeobecné podstatné mená: názvy vecí, ktoré patria do nejakej kategórie: pes, dom, priateľstvo
• vlastné podstatné mená: mená konkrétnych ľudí, zvierat a miest: Ján, Dunčo, Berlín
• osobné zámená: odkazujú na odosielateľa (ja), prijímateľa (ty) alebo objekt výpovede (oni)
• ukazovacie zámená: odkazujú na blízke (toto) alebo vzdialenejšie objekty (tamto) predmetnej skutočnosti

Okrem toho existujú ďalšie typy zámen, napr. zvratné (seba, sa), opytovacie (kto, čo), vymedzovacie (nikto), vzťažné (ktorý, ktorá) a neurčité (niekto, niečo).

Slovesá delíme na dve základné skupiny. Do prvej patria plnovýznamové slovesá, ktoré vyjadrujú činnosť alebo stav, napr. plávať, hovoriť, myslieť. Do druhej skupiny patria neplnovýznamové (pomocné) slovesá , ktoré majú gramatickú funkciu a v spojení s plnovýznamovým slovesom vyjadrujú napr. slovesný čas alebo modalitu: bude robiť, musím prísť.

Prídavné mená pomenúvajú vlastnosti alebo vyjadrujú vzťah, vydeľujú sa ako samostatný slovný druh (v mnohých európskych jazykoch) alebo sa považujú za podtriedu podstatných mien alebo slovies.

Prídavné mená vo väčšine európskych jazykov (vrátane slovenčiny) úzko súvisia s podstatnými menami, ktoré rozvíjajú, preto majú rovnaké gramatické kategórie: rod, číslo a pád. V niektorých jazykoch, napr. v japončine, sa prídavné mená chápu ako podtrieda slovies a sú nositeľmi slovesných kategórií, napr. kategórie času.

Ďalšími dôležitými slovnými druhmi sú spojky, ktoré spájajú slová alebo vety, príslovky, ktoré vyjadrujú okolnosti deja, predložky, ktoré vyjadrujú vzťahy medzi vetnými členmi a častice, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi.

Ako sa môžu slová meniť

Morfologické procesy môžeme rozdeliť do dvoch kategórií. Flexia (ohýbanie), pri ktorej slovo nemení základný význam, len sa menia jeho gramatické funkcie. Súbor všetkých gramatických tvarov určitého slova voláme paradigma. V ďalšom texte uvádzame paradigmu esperantského slova „nomo“ s významom meno, ktoré má tvary v dvoch číslach (jednotnom a množnom) a v dvoch pádoch (nominatíve a akuzatíve).

Rodení hovoriaci nepremýšľajú vo svojom jazyku v rámci paradigiem (čo mnohých ľudí, ktorí sa naučili cudzí jazyk, prekvapuje). Paradigmy sa však dajú využiť na opis a osvojovanie si daného jazyka. Všetky gramatické tvary slova v sebe zahŕňa lexikálna jednotka nazývaná lexéma. Všetky štyri uvedené tvary esperantského slova tvoriace paradigmu sú tvarmi tej istej lexémy nomo.

Derivačné zmeny môžu byť dvojaké. Prvým typom derivácie (odvodzovania) je konverzia (slovnodruhový prechod), pri ktorej sa z jedného slova stáva nové slovo s inou slovnodruhovou platnosťou a iným ohýbaním (napríklad zmena podstatného mena na sloveso alebo na prídavné meno, zmena prídavného mena na podstatné meno alebo na sloveso alebo zmena slovesa na podstatné meno). V slovenčine je podstatné meno let vytvorené zo slovesa letieť, ide o spredmetnenie deja.

Ďalším typom derivácie je proces, pri ktorom sa nemení slovnodruhové zaradenie slova, dochádza len k modifikácii významu, výsledkom čoho je vznik novej lexémy. V slovenčine sa pridaním predpony {vy} k slovesu {robiť} zmení význam na zhotoviť.

Väčšina morfologických zmien sa uskutočňuje pomocou afixov, ktoré sa pripájajú ku koreňom slov. Medzi afixy patria prefixy (predpony), ktoré sa pridávajú pred koreň slova, a sufixy (prípony), ktoré sa pridávajú za koreň slova.

Na lepšie pochopenie stavby slov sa zaviedli termíny koreň a kmeň slova. Koreň slova (koreňová morféma) je základná časť slova, ktorá nesie význam a je ďalej nedeliteľná. Kmeň slova je tvorený koreňovou morfémou a derivačnými morfémami. Je to tá časť slova, ktorá sa v tvaroch paradigmy nemení. Napríklad v slove „zem” je časť {zem} koreňom aj kmeňom zároveň. Prídavné meno {zemský} má ten istý koreň ({zem}), ale kmeň slova je {zemsk}, tvorí ho koreňová morféma obohatená o derivačnú sufixálnu morfému {sk} (gramatická relačná morféma {ý} nie je súčasťou kmeňa).

Ku koreňu slovesa čítať {čít} a spájacej morféme {a} sa môže pridať gramatická formová morféma {l} vyjadrujúca minulý čas (vznikne tak tvar slova {čítal}) alebo sufix {nie} (vznikne slovesné podstatné meno {čítanie}).

Podobne môžeme analyzovať tvar slovesa {prečítam}. Ku koreňu slova {čít} sa pripojila predpona {pre} a spolu so spájacou morfémou {a} vznikol kmeň slova {prečíta}. Gramatická relačná morféma -m pridaná na koniec slova vyjadruje prvú osobu jednotného čísla.

Predpony a prípony sa pridávajú k slovu lineárne (v lineárnom slede). Existuje však aj tvorenie a ohýbanie slov nelineárnym spôsobom (v slovenčine však tieto postupy patria k menej produktívnym).

Prefixálno-sufixálny slovotvorný postup (nazývaný aj cirkumfix) sa realizuje tak, že pri tvorení nového slova sa ku koreňu pripájajú naraz 2 afixy – prefix aj sufix. Napríklad v nemčine vzniklo po pridaní afixov „ge-“ a „-t“ slovo gesagt (povedal).

Infix je derivačná alebo flektívna morféma, ktorá sa vkladá do koreňa alebo kmeňa slova (napr. chorý – chor-ľ-avý). V tagalčine (filipínska lingua franca) slovo sulat znamená písať. Vložením infixu -um- do koreňa slova vznikne určitý slovesný tvar sumulat, ktorý upriamuje pozornosť na podmet, znamená teda (niekto) píše.

Ablaut je striedanie samohlások v koreni etymologicky príbuzných slov (napr. v tvaroch niesť – nesiem – nosím – znášam). Európske germánske jazyky majú množstvo slovies, pri ktorých sa minulý čas tvorí zmenou samohlásky v koreni slova. V angličtine sa minulý čas a minulé príčastie často tvoria zmenou samohlások, napr. sloveso swim (plávať) má tvar minulého času swam (plával / plávali).

Jedným zo zložitejších typov morfologických zmien je použitie transfixu, pri ktorom sa realizuje istý tvarotvorný model pomocou zmien poradia hlások v koreni slova. Napríklad v maltčine majú niektoré prídavné mená úplne odlišnú formu v závislosti od gramatického rodu, ale zároveň tieto formy navzájom súvisia: prídavné mená mužského rodu majú tvar VCCVC (V = vokál, t. j. samohláska; C = konsonant, t. j. spoluhláska), v prídavných menách ženského rodu sa uplatňuje vzor CVCC.

Ďalším slovotvorným postupom je skladanie (kompozícia), jeho uplatnením vznikajú zložené slová (kompozitá). Pri tomto postupe sa spájajú dva alebo viaceré korene slov a vzniká tak nové slovo so zloženým kmeňom. Slovo jazykoveda je tiež kompozitom, ktoré vzniklo spojením koreňov slov {jazyk} a {veda}.

V slovenčine pomenúvame mlynček na kávu pomocou predložkového spojenia podstatných mien, rovnako ako napr. v poľštine młynek do kawy a vo francúzštine moulin à café, ale v ďalších jazykoch majú výrazy označujúce tento objekt formu kompozita (jedného zloženého slova) – napr. v maďarčine kavédaraló a v nemčine Kaffemühle.

Reduplikácia znamená zdvojenie. Je to postup, pri ktorom sa môžu opakovať hlásky, slabiky alebo slová. V niektorých jazykoch, napr. v indonézštine, má opakovanie slova gramatickú funkciu, opakovaním podstatných mien sa v nej vyjadruje množné číslo: buku je kniha a buku-buku sú knihy. Niekedy sa opakuje iba časť príslušného slova: turecké slovo beyaz znamená biely a bembeyaz znamená veľmi biely.

Supletívnosť je úplná zmena formy slova pri vyjadrovaní rozličných gramatických kategórií, to znamená, že tvary paradigmy jednej lexémy sa tvoria od rozličných kmeňov. Supletívne tvary v rôznych jazykoch majú väčšinou pôvod v dávnej minulosti. V španielčine sa neurčitok a budúci čas slovesa ísť tvorí z latinského slovesa ire, zatiaľ čo prítomný čas sa tvorí z iného latinského slovesa vadere (postupovať). Aj v slovenčine sa vyskytujú supletívne tvary, napr. v paradigme slovesa byť (som vz. bol), podstatného mena človek (človek vz. ľudia) či prídavného mena pekný (pekný vz. krajší).

Typológia morfologických štruktúr

Afixy (predpony a prípony) sa v rozličných jazykoch využívajú odlišným spôsobom. Jazyky sa môžu rozčleňovať podľa systémovo-štruktúrnych vlastností, ktoré sú pre ne najviac typické. V aglutinačných jazykoch sa jednotlivé gramatické kategórie (osoba, číslo a pád) vyjadrujú samostatnými afixmi, ktoré sa pridávajú ku kmeňu slova. V turečtine sa napríklad výraz evlerimin (z mojich domov) dá rozložiť na jeden koreň a tri po sebe nasledujúce prípony.

Vo flektívnych jazykoch má jeden afix viaceré gramatické funkcie. V češtine napríklad koncovka -ů vyjadruje genitív množného čísla. V prípade, že chceme vytvoriť tento tvar od podstatného mena dům, zmení sa samohláska v koreni slova a vznikne tvar domů.

Analytické jazyky využívajú afixy v oveľa menšej miere než aglutinačné a flektívne jazyky. Gramatické vzťahy sa v analytických jazykoch vyjadrujú slovosledom a samostatnými slovami s prislúchajúcimi funkciami (tieto slová v podstate nahrádzajú afixy). Vo vietnamčine sa napríklad časy vyjadrujú pridávaním slov pred plnovýznamové sloveso.

Existuje oveľa viac spôsobov, akými sa môžu v rozličných jazykoch meniť slová a tým aj ich funkcie. Morfologické procesy, rovnako ako iné aspekty jazyka, nie sú nikdy úplne statické. Používatelia jazyka neustále mierne modifikujú gramatické pravidlá, čo môže v priebehu dlhšieho časového úseku viesť k výrazným zmenám v systéme jazyka.