Filozofia sa vo všeobecnosti zaoberá podstatou sveta a ľudí. Filozofia jazyka skúma všeobecné aspekty jazyka a jeho vzťah k svetu a ľudskej mysli, ktorá vníma a opisuje realitu prostredníctvom jazyka. Inými slovami, filozofia jazyka sa zaoberá vzťahom medzi jazykom, myslením a skutočnosťou.

Ľudia sa už od nepamäti zaoberali otázkou, do akej miery je vzťah formy (napr. pes) a obsahu slova (objekt pes) konvenčný, teda arbitrárne (ľubovoľne) vytvorený ľuďmi, a do akej miery je ich vzťah prirodzený, čiže vnútorne prepojený a neoddeliteľný. Jazyky sveta sa rozlišujú podľa toho, ako označujú jednotlivé časti reality (angl. dog, franc. chien, nem. Hund, poľ. pies atď.), čo je dôkazom arbitrárnosti jazyka (pozri časť Sémantika).

Slovo pes je všeobecné podstatné meno, na rozdiel napríklad od slova Antarktída (vlastné podstatné meno). Neodkazuje na jeden objekt (konkrétny kontinent), ale opisuje (alebo označuje) celú skupinu, druh alebo kategóriu objektov, čiže všetky psy, ktoré kedy existovali, existujú, budú existovať alebo by mohli existovať.

Filozofov vždy zaujímalo, či kategória (druh, skupina) ako časť celku je niečo, čo existuje nezávisle od ľudského vnímania, alebo či sú skutočné iba samostatné objekty, zatiaľ čo kategórie či skupiny (univerzálie) sú výtvorom ľudskej mysle alebo sa vyskytujú jedine v jazyku.

Nezávisle od toho, ktorý koncept významu sa prijme a aký typ skutočnosti je kategóriám prisúdený, je zjavné, že mnohé slová nemajú presný význam. To znamená, že kategórie, s ktorými korešpondujú, nemajú definované hranice. Samozrejme, slová ako obrovský majú relatívny význam, ktorý závisí od vlastností objektov, ku ktorým sa vzťahujú (obrovský pes verzus obrovský mravec). Dokonca aj objekt, ktorý už má svoje pomenovanie, nemusí byť vždy pomenovaný presne. Nie je jasné, aký veľký by mal byť pes, aby sme o ňom povedali, že je obrovský. Tento istý problém vzniká pri mnohých podstatných menách. Napr. nie je jasné, koľko slamy (a akej dlhej) by mala obsahovať kopa slamy, aby sme ju mohli označiť za kopu. Je to dôležitý problém, pretože sa tu dotýkame otázky hodnovernosti jazyka a možnosti vysloviť o svete skutočné tvrdenie. Inými slovami, sú nasledujúce tvrdenia pravdivé?

Ten pes (vysoký 65 centimetrov) je obrovský.

Ten objekt (1 m³, ktorý obsahuje slamu) je kopa slamy.

Jazyky sveta sa medzi sebou líšia nielen tým, ako znejú a aký spôsob písania sa v nich uplatňuje (napríklad v angličtine dog, v poľštine pies, vo francúzštine chien atď.). Líšia aj úrovňou presnosti prezentovania rôznych častí reality. Príkladom sú rôzne slová, ktoré opisujú napr. základné farby (pozri časť Sémantika). V jazyku, ktorým hovoria členovia kmeňa Dani v Novej Guinei, existuje len slovo mili (opisuje všetky tmavé a studené farby ako čierna, zelená a modrá) a mola (teplé a svetlé farby ako biela, červená a žltá). Na druhej strane, maďarčina má na vyjadrenie červenej dve slová, podobne ako poľština na vyjadrenie modrej.

Aj slová, ktoré opisujú členov rodiny, sú rôzne. Mnohokrát závisia od pohlavia referenta, na ktorého sa slovo vzťahuje, napr. brat a sestra. Avšak v iných kultúrach môžu byť dôležité aj rozdiely vo veku. V indonézštine sa pod pojmom kakak myslí starší súrodenec a adik označuje mladšieho súrodenca bez ohľadu na pohlavie. V Indonézii, podobne ako aj v iných ázijských krajinách, sa vo vzťahoch medzi príbuznými zohľadňuje ich vek. Maďarčina rozlišuje aj vek, aj pohlavie vo výrazoch báty a öcs, ktoré označujú staršieho a mladšieho brata, podobne ako nővér a húg, ktoré pomenúvajú staršiu a mladšiu sestru.

Rozdiely sa prejavujú nielen v lexike, ale sčasti ovplyvňujú aj gramatiku, konkrétne čas slovies alebo rod podstatných mien. Podstatné mená môžu byť ženského, mužského alebo stredného rodu. Existujú jazyky, ktoré majú menej, príp. viac rodov. Sú však aj také jazyky, ktoré vôbec nerozlišujú rody. Dôkazom čiastočnej arbitrárnosti zaradenia mien do rodov je to, že pomenovanie konkrétneho objektu predmetnej reality má v rôznych jazykoch odlišný rod. V poľštine je slovo slnko stredného rodu (słońce), v nemčine ženského (die Sonne) a vo francúzštine mužského rodu (le soleil). Gramatický rod názvov krajín v poľštine demonštruje nasledujúca mapa:

Je otázne, či tieto rozdiely ovplyvňujú to, ako ľudia chápu svet a rozmýšľajú o ňom. Hypotéza, že štruktúra daného jazyka vplýva na spôsob, akým používatelia vnímajú svet, je známa ako teória jazykového determinizmu (W. von Humboldt, E. Sapir a B. L. Whorf). Výskumy, ktoré by dokázali alebo vyvrátili princípy jazykového determinizmu, nedospeli k jednoznačným záverom. Kritici relativistickej pozície sa pýtajú, či sa konkrétna myšlienka dá v rozdielnych jazykoch vyjadriť úplne presne, keďže v podstate nie je možné preložiť z jazyka X do jazyka Y vetu spôsobom „slovo za slovom“.

Táto otázka sa tiež týka špecifických komunikačných situácií. Napr. v angličtine musí hovoriaci vyjadriť určitosť / neurčitosť objektu (nejaký pes verzus ten pes), v poľštine to nie je potrebné. Môžeme povedať jakiś pies (nejaký pes) alebo ten pies (ten pes), no dá sa povedať aj pies (pes), ale v angličtine to nie je možné. Otázkou je, či hovoriaci explicitne rozmýšľa o objekte ako o niečom určitom alebo neurčitom.

Slabá verzia Sapir-Whorfovej hypotézy – známej aj ako jazykový relativizmus – tvrdí, že jazyk určuje spôsob, akým ľudia vnímajú svet. Jazyky majú špecifické črty, ktoré odrážajú rozdielne chápanie sveta, t. j. rôzne jazyky odrážajú rôzne kultúry, psychické a sociálne zázemie jazykovej komunity, skúsenosti a systém hodnôt. Rozličné jazyky prezentujú odlišné obrazy sveta, ktoré sú súčasťou ich gramatických štruktúr, slovnej zásoby (opisujú reálie ako názvy rastlín a zvierat v danom regióne) a frazeológie (napr. príslovia). Deti si osvojujú jazyk prostredníctvom týchto kategórií.