Bulharčina
Български език
Български език
približne 7 miliónov v Bulharsku, 10 – 12 miliónov hovoriacich na celom svete
Bulharsko, polostrov Atos (Grécko), EÚ
Rumunsko (banátsky variant), Srbsko, Slovensko, Ukrajina, Maďarsko
Austrália, Albánsko, Kanada, USA, Francúzsko, Grécko, Nemecko, Španielsko, Taliansko, Turecko, Veľká Británia, Moldavsko, používajú ju skupiny emigrantov na celom svete
Starobulharčina bola nástrojom šírenia gramotnosti medzi ostatnými slovanskými jazykmi. Prvú písomnú podobu jazyka vytvorili v 9. storočí Konštantín (Cyril) a Metod. Následne sa starobulharčina ako literárny jazyk rozšírila do celého slovansky hovoriaceho sveta.
Prehistorické obdobie medzi slovanskou migráciou na východný Balkán a misiou sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave
Starobulharčina
Stredoveká bulharčina
Moderná bulharčina
V roku 886 n. l. sa začala v Bulharskej ríši používať hlaholika, ktorú vytvorili sv. Cyril a Metod približne v roku 850.
Hlaholiku postupne nahradila cyrilika, ktorá vznikla na začiatku 10. storočia. Približne v prvej polovici 19. storočia sa používali rôzne varianty cyriliky obsahujúce 28 až 44 písmen. Postupne sa presadil variant s 32 písmenami, ktorý sa dostal do popredia v r. 1870. Tento variant cyriliky sa v Bulharsku používal až do pravopisnej reformy v roku 1945, kedy sa z abecedy odstránili písmená Ѣ, ѣ a Ѫ, ѫ a počet písmen klesol na 30. So vstupom Bulharska do Európskej únie dňa 1. 1. 2007 sa cyrilika stala treťou oficiálnou abecedou EÚ.
Prízvuk v bulharčine je pohyblivý a má význam rozlišujúcu funkciu:
V bulharčine sa rozoznávajú dve čísla – singulár a plurál. Okrem základných čísloviek a súvisiacich slov pomenúvajúcich množstvo, napr. няколко (niekoľko), si podstatné mená mužského rodu zachovali špeciálny „počítací“ tvar končiaci na -а/-я, ktorý pochádza z praslovanského duálu: два/три стола (dve/tri stoličky) verzus тези столове (tieto stoličky).
V bulharčine sa rozoznávajú 3 gramatické rody: mužský, ženský a stredný. Rod podstatného mena sa dá vo väčšine prípadov určiť podľa jeho zakončenia: podstatné mená končiace na spoluhlásku sú obyčajne mužského rodu, podstatné mená s koncovkou -а/-я sú zvyčajne ženského rodu a podstatné mená zakončené na -е, -о sú takmer vždy stredného rodu.
Kategória pádu sa uplatňuje iba pri osobných zámenách, ktoré majú tvary v nominatíve, akuzatíve a datíve. Pozostatky skloňovania badať pri mužskom osobnom opytovacom zámene кой (kto) a v niektorých frázach. Pády sa zachovali aj v niekoľkých ustálených slovných spojeniach. Vokatívne tvary sa stále používajú, aj keď pri mnohých osobných menách sa prejavuje silná tendencia sa im vyhýbať.
Určitosť mien sa vyjadruje určitým členom, ktorý stojí za podstatným menom. V adjektívno-menných slovných spojeniach sa člen pridáva len k prídavnému menu. V singulári sa používajú štyri určité členy. K podstatným menám mužského rodu zakončeným na spoluhlásku sa pridáva člen -ът/-ят (ak ide o gramatické podmety), v ostatných prípadoch člen -а/-я. Podstatné mená ženského rodu zakončené na spoluhlásku a podstatné mená zakončené na -а/-я (z ktorých väčšina je ženského rodu) používajú člen -та. Podstatné mená zakončené na -е/-о používajú člen -то.
Určitý člen v množnom čísle má tvar -те pre všetky podstatné mená, s výnimkou tých, ktoré majú v množnom čísle zakončenie -а/-я, tieto používajú tvar členu -тa.
Bulharské slovesá predstavujú najzložitejšiu časť bulharskej gramatiky, a to najmä v porovnaní s inými slovanskými jazykmi. Pri slovesách sa uplatňuje kategória osoby, čísla a niekedy aj slovesného rodu. Takisto majú vid (dokonavý a nedokonavý), slovesný rod, 9 časov, 3 slovesné spôsoby, 4 druhy evidenciality a 6 neurčitých slovesných tvarov. Podmet vo vete je často zamlčaný, lebo ho možno určiť na základe tvaru slovesa. Súčasný bulharský jazyk nemá neurčitok, základný tvar slovesa je v prvej osobe jednotného čísla prítomného času.
Na území Bulharska aj mimo neho existuje približne 70 dialektov (40 v Bulharsku a asi 30 v iných krajinách). Dialekty sa delia do 2 hlavných skupín (východnej a západnej), z ktorých každá odlišne reflektuje starú slovanskú samohlásku jať (Ѣ).
V západných dialektoch (v ktorých sa hovorí tvrdo) sa pôvodná hláska jať vyslovuje ako „e“ vo všetkých pozíciách, napr. млеко (mlekò) – mlieko, хлеб (hleb) – chlieb.
Vo východných dialektoch (v ktorých sa hovorí mäkko) sa hláska jať zmenila na „ja“ alebo „e“. Výslovnosť „ja“ sa realizuje v prízvučnej slabike, za ktorou nasleduje slabika neobsahujúca prednú samohlásku („e“ ani „i“), napr. мляко (mľàko) хляб (hľab). V ostatných prípadoch sa jať nahradilo hláskou „e“, napr. млекар (mlekàr) – mliekar, хлебар (hlebàr) – pekár.