Jazyková politika

V mnohých spoločnostiach sa hovorí viacerými jazykmi alebo jazykovými varietami. Takéto spoločnosti sú viacjazyčné a musia sa rozhodnúť pre nejakú jazykovú politiku. Mnohé krajiny využívajú jazykovú politiku na propagáciu jedného úradného jazyka ako štátneho jazyka na úkor iných jazykov. Mnohé národy sa na druhej strane snažia chrániť a propagovať regionálne jazyky a jazyky etník, ktoré sú ohrozené. Niektoré krajiny si vybrali model viacjazyčnosti, napr. Švajčiarsko, ktoré má štyri úradné jazyky, alebo Kanada, ktorá používa francúzštinu a angličtinu. Takýto typ jazykovej politiky podporuje bilingvizmus inštitucionálne aj individuálne.

Národný jazyk a menšinové jazyky

V prípade, že v konkrétnej krajine existuje jeden štátny jazyk, ostatné jazyky sa považujú za menšinové. Niektoré štáty sa snažia prostredníctvom jazykovej politiky podporovať a chrániť menšinové jazyky prostredníctvom národnej a medzinárodnej legislatívy. Iné štáty, naopak, realizujú jazykovú diskrimináciu a potláčajú jazykové práva s cieľom zakázať alebo obmedziť používanie menšinových jazykov. Niektoré menšiny žijú na jazykovom území susediacich krajín (napr. Slovinci alebo Nemci v severnom Taliansku), môžu byť imigrantmi (Albánci a Chorváti v južnom Taliansku, Rómovia v rôznych krajinách) alebo sa nachádzajú na inom území z historických dôvodov (vyhostenie Židov alebo kolonizácia Románov – Valachov a Aromunov – na Balkáne).

Menšiny vo vlastnej krajine

Ďalším druhom autochtónnych (domorodých) jazykových menšín sú napr. Friulčania a Ladinčania v Taliansku, ktorí nehovoria taliansky, ale vlastnými jazykmi románskeho pôvodu (samozrejme, románsky pôvod má rovnako aj taliančina). Taliansko je domovom mnohých románskych jazykov a možno ho z jazykového hľadiska považovať za najbohatšiu krajinu Európy. Môžeme spomenúť aj vernakulárne jazyky – sardínčinu, piemontčinu a neapolčinu, – ktoré sa vyvinuli z latinčiny nezávisle podobne ako taliančina používaná v Toskánsku. Nemôžeme ich považovať za talianske nárečia, pretože sú to regionálne jazyky s jednoznačnou typologickou a historickou identitou, ale nepovažujú sa ani za menšinové jazyky, pretože hovoriaci nemajú dostatočný záujem o takéto uznanie, ďalším dôvodom je nastavenie jednojazyčného modelu jazykovej politiky, ktorá považuje taliančinu za jediný štátny jazyk.

Dialekty

Používatelia jazyka nehovoria vždy spisovne, niekedy používajú dialekt ako regionálnu formu jazyka so špecifickou slovnou zásobou, výslovnosťou a gramatikou. Jazyk môže mať aj varianty, ktoré sa od daného jazyka odlišujú hlavne vo výslovnosti. Variant jazyka je termín zachytávajúci jazykovú variantnosť. Spisovný (štandardizovaný) jazyk je vlastne variantom s najvyššou spoločenskou prestížou, ktorý bol starostlivo vyvinutý ako záväzný a funkčný prostriedok spoločenskej komunikácie vo formálnej a neformálnej, písanej aj hovorenej podobe. Výslovnosť, slovná zásoba, gramatika a pravopis spisovného jazyka sú explicitne definované a viac-menej záväzné pre všetkých používateľov, prinajmenšom vo formálnej komunikácii. Jazyk môže takisto fungovať v rôznych variantoch v závislosti od sociálneho postavenia jeho používateľov: vzdelaní ľudia rozprávajú zvyčajne iným spôsobom ako manuálne pracujúci (či už v nárečí alebo v spisovnej podobe jazyka). Rozdiely v používaní jazyka sa môžu prejaviť aj medzi príslušníkmi mladšej a staršej generácie, medzi ženami a mužmi aj medzi rozdielnymi sociálnymi skupinami. Profesijné skupiny, mládež a rozličné ďalšie komunity využívajú na komunikáciu špecifické podoby jazyka, ako napríklad právnický slang, lekársky slang, zlodejský argot, "jazyk ulice" či mládežnícky slang. Túto formu jazyka špecifických skupín, čiže sociálny variant jazyka, nazývame sociolekt.

Domáca úloha: Prečítajte si Pygmalion od Bernarda Shawa, príp. si pozrite film alebo divadelnú hru (v origináli!).