Litovčina
Lietuvių kalba
Lietuvių kalba
3,5 – 4 milióny
Litovská republika, EÚ
Poľsko, USA
Bielorusko, Kaliningradská oblasť, USA, Veľká Británia, Brazília, Argentína, Kanada, Nemecko, Uruguaj, Švédsko, Nórsko, Austrália, Lotyšsko a iné krajiny
Zakončenie ženského priezviska poskytuje informáciu nielen o pohlaví, ale aj o rodinnom stave (či je žena vydatá alebo slobodná). Pre mužské mená to neplatí. Slobodné ženy majú priezvisko zakončené na aitė, iūtė a ytė, priezvisko vydatých žien končí na ienė. V súčasnosti sa vyskytujú aj priezviská zakončené iba na ė, ktoré môžu mať vydaté aj slobodné ženy. Tento tvar priezviska zatiaľ nie je veľmi rozšírený, v súčasnosti ho používajú len vydaté ženy, hlavne celebrity.
Zaujímavosťou je, že v litovskej slovnej zásobe sa nenachádza mnoho vulgárnych výrazov. Jedným z mála príkladov je slovo rupūžė (ropucha). Keď si Litovci potrebujú zanadávať, uchýlia sa k ruským alebo anglickým vulgarizmom.
Tri ženy šli do Vilniusu po prvýkrát. Po návrate sa podelili o svoje zážitky s priateľom:
– Litovčina je taká melodická, úplne ako tanec...
– Prečo?
– Pretože v každom autobuse a trolejbuse pasažieri na každej zastávke opakujú Lipsi, lipsi, čia-čia-čia...
„Lipsi, lipsi, čia-čia-čia“ – nejde o názvy tancov, ale o skrátený tvar otázky ar Jūs lipsite čia? (Vystupujete tu?)
Baltské jazyky sa vyčlenili ako samostatná skupina indoeurópskych jazykov.
Východobaltské jazyky sa vyčlenili zo západobaltských (alebo jednoducho baltských) jazykov.
Začali sa objavovať rozdiely medzi litovčinou a lotyštinou.
Litovčina a lotyština sa ďalej vyvíjali už ako samostatné jazyky.
Najstaršia písomná pamiatka litovčiny – prepis modlitby – pochádza z marginálie knihy „Tractatus sacerdotalis“ z roku 1503.
Zdroj: Wikimedia Commons
Litovčina je jedným z dvoch zachovaných baltských jazykov (druhým je lotyština). Spomedzi všetkých živých indoeurópskych jazykov obsahuje najviac archaických prvkov. Predpokladá sa, že práve litovčina má najviac spoločných čŕt s protoindoeurópskym jazykom.
„Ak chce niekto počuť, ako sa kedysi rozprávali Indoeurópania, mal by si vypočuť litovského sedliaka,“ povedal známy francúzsky jazykovedec Antoine Meillet.
Odborníci na indoeurópsku lingvistiku tvrdia, že pri rekonštrukcii podoby protoindoeurópskeho jazyka je súčasná litovčina rovnako dôležitá ako latinčina, gréčtina či sanskrit.
Paul Thieme v roku 1958 porovnával litovské príslovie Dievas davė dantis; Dievas duos ir duonos a jeho latinský preklad Deus dedit dentes; Deus dabit et panem (Boh nám dal zuby, dá nám aj chlieb) so starou formou sanskritu (termín „stará forma“ použil sám P. Thieme): Devas adadā t datas; Devas dā t (alebo dadā t) api dhā nā s.
Sanskrit aj litovčina sa považujú za veľmi archaické jazyky. Obidva obsahujú množstvo príbuzných a podobných slov, ktoré majú rovnaký alebo blízky význam, napr.
a mnohé ďalšie.
Dokonca ide o veľmi blízke jazyky aj z hľadiska morfológie: tvary asmi – asi – asti (ja som – ty si – oni sú) sú v sanskrite a litovčine totožné.
Podobnosť týchto jazykov nie je zapríčinená ich bezprostrednou genetickou príbuznosťou (litovčina patrí k baltoslovanským jazykom a sanskrit k indoárijským jazykom). Oba jazyky si však zachovali mnoho prvkov protoindoeurópskeho jazyka. Sanskrit sa ako liturgický jazyk od svojho vzniku nezmenil a litovský jazyk sa vzhľadom na historické a kultúrne súvislosti zmenil len veľmi málo.
Litovčina má veľmi archaickú slovnú zásobu, ktorá predstavuje skutočne cennú súčasť kultúrneho dedičstva. Štátna komisia pre litovský jazyk sa okrem iného snaží regulovať množstvo prevzatých slov a odporúča vytvárať a používať neologizmy domáceho pôvodu. Aj napriek týmto snahám je viditeľný zvyšujúci sa vplyv angličtiny na slovnú zásobu litovčiny.
Litovčina má veľa zdrobňujúcich prípon, vďaka čomu obsahuje mnoho expresívnych a roztomilých zdrobnenín, napr.:
V litovčine sa rozlišujú 2 gramatické čísla (jednotné a množné) a 2 rody (mužský a ženský).
Používa 4 časy (minulý, minulý opakovaný, prítomný a budúci čas) a má 3 slovesné vzory.
Minulý opakovaný čas označuje dej, ktorý sa v minulosti odohral viackrát: imdavau ir skaitydavau (zvykol som sa rozhodovať a čítať (nielen raz)).
Neurčitok | |
---|---|
imti (vziať), mylėti (milovať), skaityti (čítať) | |
Minulý čas | |
Singulár | |
1. osoba | aš ėmiau, mylėjau, skaičiau |
2. osoba | tu ėmei, mylėjai, skaitei |
3. osoba | jis/ji ėmė, mylėjo, skaitė |
Plurál | |
1. osoba | mes ėmėme, mylėjome, skaitėme |
2. osoba | jūs ėmėte, mylėjote, skaitėte |
3. osoba | jie/jos ėmė, mylėjo, skaitė |
Minulé iteratívum | |
Singulár | |
1. osoba | aš imdavau, mylėdavau, skaitydavau |
2. osoba | tu imdavai, mylėdavai, skaitydavai |
3. osoba | jis/ji imdavo, mylėdavo, skaitydavo |
Plurál | |
1. osoba | mes imdavome, mylėdavome, skaitydavome |
2. osoba | jūs imdavote, mylėdavote, skaitydavote |
3. osoba | jie/jos imdavo, mylėdavo, skaitydavo |
Prítomný čas | |
Singulár | |
1. osoba | aš imu, myliu, skaitau |
2. osoba | tu imi, myli, skaitai |
3. osoba | jis/ji ima, myli, skaito |
Plurál | |
1. osoba | mes imame, mylime, skaitome |
2. osoba | jūs imate, mylite, skaitote |
3. osoba | jie/jos ima, myli, skaito |
Budúci čas | |
Singulár | |
1. osoba | aš imsiu, mylėsiu, skaitysiu |
2. osoba | tu imsi, mylėsi, skaitysi |
3. osoba | jis/ji ims, mylės, skaitys |
Plurál | |
1. osoba | mes imsime, mylėsime, skaitysime |
2. osoba | jūs imsite, mylėsite, skaitysite |
3. osoba | jie/jos ims, mylės, skaitys |
Litovčina rozlišuje 7 pádov (nominatív, genitív, datív, akuzatív, inštrumentál, lokál, vokatív), 5 skloňovacích vzorov podstatných mien a 3 vzory prídavných mien.
Prídavné meno môže mať v litovčine až 147 tvarov: 2 rody × 6 pádov × 2 čísla × 2 tvary × 3 stupne + 3 bezrodové tvary.
Jednou z charakteristických čŕt litovčiny sú zámenné tvary prídavných mien označujúce istú špecifickú vlastnosť, ktorú zároveň zdôrazňujú: gražus – gražusis (krásna – táto krásna).
Moderná litovská abeceda obsahuje 32 písmen:
Písmená ą, į, ų kedysi označovali nosové samohlásky. V modernej litovčine sa už nosovky nevyskytujú a tieto písmená v súčasnosti označujú dlhé hlásky /ā/, /ī/, /ū/.
Spoluhlásky v litovčine vytvárajú páry podľa tvrdosti a mäkkosti (okrem spoluhlásky „j“). Spoluhlásky sa ďalej delia na znelé a neznelé.
Hláska /x/ sa označuje zložkovým písmenom ch.
Litovčina okrem samohlások, ktoré môžu byť krátke a dlhé, a spoluhlások, ktoré sa delia na mäkké a tvrdé, obsahuje aj dvojhlásky (uo, ai, ei, ie) a dvojhláskové kombinácie (samohláska a sonóra: al, am, an, ar, el, em, en, er, il, im, in, ir, ul, um, un, ur, ol, om, on, or).
Zdroj: Wikimedia Commons
Žemaitské dialekty
Aukštaitské dialekty