Je v povahe ľudí veci neustále pretvárať, čím sa veci vylepšujú alebo zhoršujú. Ľudia robia politické, technické a biologické zásahy, vytvárajú niečo krásne alebo aj naopak, spôsobujú pohromy. Človek pretvára aj samotný jazyk, ktorý poskytuje rozmanité pohľady na realitu a je základným prvkom spoločenskej identity. Je to mocný nástroj a zároveň nástroj moci. Aj preto sa kedysi politici, jazykovedci, filozofi a spisovatelia snažili sami riadiť jazykové zmeny namiesto toho, aby nechali jazyk svojvoľne sa vyvinúť, potláčali niektoré jazyky a potom opäť ďalšie, regulovali pravopis alebo zavádzali eufemizmy (zjemňujúce výrazy) namiesto negatívne vyznievajúcich pojmov. V 19. a 20. storočí boli v Európe národné jazyky uprednostňované na úkor menšinových jazykov a niekedy sa z nich cielene odstraňovali cudzie slová.

Napríklad maďarčina nahradila latinizmy a germanizmy slovami domáceho pôvodu. Vo Francúzsku sa Académie française (Francúzska akadémia), ktorá zodpovedá za normalizáciu a štandardizáciu francúzskeho jazyka, snaží bojovať proti prieniku anglicizmov a ich bežnému používaniu. A na Islande boli kedysi imigranti nútení prispôsobiť tvary svojich mien podľa germánskeho vzoru pre zaužívanú tvorbu patroným, ktoré vznikajú pridaním prípony -son (v prípade syna) a -dóttir (v prípade dcéry) ku genitívnemu tvaru otcovho mena. Je zrejmé, že literatúra (ako aj jej absencia) ovplyvňuje vývoj jazyka, pretože živá literatúra pomáha jazyk definovať, meniť ho alebo normalizovať. Typickým príkladom je situácia slovenčiny v 19. storočí, kedy existovali jej tri konkurujúce si literárne varianty. Moderný slovenský jazyk sa vyvinul z jedného z nich.

Problematika jazyka nezahŕňa len výskum slov, ich významov a pravopisné reformy – jazyky sa môžu stať aj nástrojom politického alebo ideologického ovplyvňovania. Napr. moderná hebrejčina vznikla z biblickej hebrejčiny a na jej tvorbe sa podieľali aj Židia (pričom prvky jazyka jidiš sa vôbec nepoužili). Podobne aj tzv. nová nórčina – nynorsk – predstavovala snahu o nezávislosť Nórska od Dánska, bola vytvorená z vidieckych dialektov namiesto toho, aby sa prevzali prvky dánskeho jazyka, ktorý sa používal vo vtedajšom hlavnom meste Christiana (dnešné Oslo).

Interlingvistika sa zaoberá tvorbou jazyka a jazykovým plánovaním, ako aj štúdiom jazykových aspektov medzikultúrnej jazykovej komunikácie. Počet pidžinov a kreolských jazykov vzrastal v období po objavení Ameriky v dôsledku expanzie Európanov, zotročovaniu a osídľovaniu tohto územia. Niektoré jazyky sa štandardizovali, iné sa zjednodušili alebo vznikali nové, ktoré slúžili na medzinárodnú komunikáciu. Príkladom sú pomocné jazyky auxlangs, napr. swahilčina vo východnej Afrike alebo brazílsky pidžin Lingua Geral založený na tupijsko-guaraníjskych jazykoch, ktorý slúžil na dorozumievanie v zmiešaných manželstvách a využíval sa aj v oblasti obchodu v amazonskej oblasti. Plánovaným zjednodušením jazyka vznikli jazyky ako Basic English, Interlingua alebo Latino sine flexione (zjednodušená forma latinčiny) a žargóny so zjednodušenou gramatikou, ale bohatou terminológou, napr. letecká angličtina. Umelé jazyky, ktoré čerpajú z prvkov existujúcich jazykov, sa nazývajú aposteriórne. Jazyky, ktoré sa nepodobajú na žiadny ľudský jazyk a sú vytvorené na základe filozofických alebo umeleckých jazykov, pričom využívajú symboly, zvuky a podobne, sa volajú apriórne. Napriek ťažkým storočiam plným nacionalistického jazykového plánovania a potláčania menšinových jazykov vzniklo niekoľko aposteriórnych jazykov. Medzi najznámejšie patrí esperanto, ktoré vzniklo v roku 1887. Jeho slovná zásoba a fonetický systém sa inšpirovali románskymi jazykmi. Má pravidelnú gramatiku a slovnú zásobu využívajúcu v hojnej miere afixálny spôsob tvorenia slov. Esperanto sa stalo plnohodnotným jazykom, čiže funguje pre mnohých ľudí ako rodný jazyk a tiež ako literárny jazyk, preberá slová z iných jazykov a obohacuje sa o neologizmy, čím bráni ďalšiemu jazykovému plánovaniu. Esperanto má preto menej spoločných čŕt s plánovanými jazykmi ako napríklad nová nórčina (nynorsk).

Existuje len niekoľko skutočne apriórnych jazykov, ktoré sú výsledkom invencie, hravosti a kreativity. Napr. solresol zhudobňuje slabiky, ktoré sa môžu spievať, pískať alebo ich reprezentujú farby či znaky naznačené prstami. Na rozdiel od spôsobu dorozumievania sa na väčšiu vzdialenosť „pískaním“ na Kanárskych ostrovoch, solresol má plánovanú slovnú zásobu.

Ľudia vytvárajú aj tzv. tajné jazyky s cieľom zatajiť komunikačný obsah výpovede. Väčšina z nich sú zakódované verzie existujúcich jazykov, ako napríklad „jazyk zlodejov“ spisovateľky Astrid Lindgrenovej, ale môže ísť aj o apriórny jazyk vytvorený na takom princípe ako mystický jazyk Hildegardy von Bingen Lingua Ignota, ktorý používal latinskú gramatiku, ale mal vlastné novovytvorené slová a písmená. Niektorí tvorcovia dokonca vytvárajú umelecké jazyky, tzv. artlangs, ktoré sú akýmsi sprievodcom umeleckého diela. Patria medzi ne Tolkienove jazyky elfov a trpaslíkov, klingónčina z filmu Star Trek, ale aj jazyk Na'vi z filmu Avatar a dothraki z filmu Hra o tróny. Uvedené jazyky plnia funkcie bežných jazykov. Niektoré jazyky využívajú aspekty formálnej logiky alebo filozofie, aby zachytili a kategorizovali „pravdy“ ľudských alebo všeobecných pojmov, napr. Leibnitzov filozofický systém zo 17. storočia alebo moderné jazyky loglan a lojban.

Jazykové plánovanie sa priamo dotýka aj terminológie, ktorú používajú odborníci najrôznejších vedných oblastí, ako napríklad chemici, biológovia, geológovia, sociológovia a pod. Vedci zhromažďujú slová – termíny –, ktoré sa snažia jednoznačne definovať a narábať s nimi ako so stabilnými jednotkami nepodliehajúcimi rýchlym zmenám. V niektorých odboroch je terminológia doplnená vedeckou a odbornou gramatikou. Často uvádzaným príkladom sú zložené chemické názvy (v mnohých jazykoch ide o najdlhšie slová daného jazyka), výstižným príkladom je aj lekárska latinčina, ktorá má presne definované výrazy či dokonca vety. Terminologická práca a encyklopedický prístup vedcov 19. storočia inšpiroval jazykovedcov k tvorbe ontológií a tzv. WordNet-ov, ktoré pojmy nedefinujú, ale zachytávajú ich významy pomocou klasifikácie a zobrazenia sémantických vzťahov.