Úvod

Sémantika je náuka o význame slov. Ide o špeciálnu disciplínu, ktorá zahŕňa rôzne úrovne a koncepty významu z lexikálneho, formálneho, štruktúrneho a funkčného hľadiska.

Táto vedná disciplína je dlhodobo predmetom ostrej diskusie, nakoľko priradenie konkrétneho významu, resp. použitie výstižnejšieho alebo ustálenejšieho výrazu závisí od osobného vkusu viac, než si to napr. staroveký filozof Platón vedel predstaviť. Niektoré slová (ako napr. zvieracie zvuky uvedené v časti Lingvopedia) majú priamy, „prirodzený“ význam, pričom zvieracia reč je symbolická sama osebe (včely medzi sebou komunikujú tancom a veľryby majú individuálne mená).

Typickým príkladom rozdielneho prístupu je označovanie farieb – napriek tomu, že z biologického hľadiska sú naše systémy zrakového vnímania identické, v otázke rozdelenia spojitého farebného spektra na jednotlivé farby s príslušnými pomenovaniami sa zjednotiť nedokážeme. Rozličné jazyky rozlišujú od 2 do 11 – 12 označení základných farieb, pričom k jednoduchému čierno-bielemu deleniu sa ako prvá pridáva červená a za ňou nasleduje jeden alebo viacero výrazov pre farby modrého až zeleného odtieňa (Berlin & Kay). Máme tiež rozdielne názory na to, kde končí jedna farba a kde začína druhá. Vo waleštine slúži výraz glass na označenie prevažnej časti farebného spektra, pre ktorú má angličtina výrazy blue/green (modrá/zelená). Naopak, ruština rozdeľuje modrú na tmavomodrú a bledomodrú (sinij a goluboj). Deskriptívna logika idiómov je ešte komplikovanejšia – napríklad anglické spojenie black eyes (doslovný preklad „čierne oči“ s významom „modrina pod okom“), ktoré vzniknú napr. po bitke futbalových fanúšikov, sa v nemčine označujú ako blaues Auge („modré oči“). Akú má teda modrina vlastne farbu? Ako naznačil už L. Wittgenstein, neostáva nám iné než akceptovať význam na základe používania daného výrazu v rámci ustáleného jazykového systému. Názorové nezhody v lingvistike sa podarilo trochu zjednotiť až F. de Saussurovi, ktorý odlíšil významové zložky signifiant (označujúce) a signifié (označované). Znak je podľa neho nezávislý od významu, ktorý označuje, je arbitrárny (pozri tiež Language and Thought).

Lexikón a sémantika

Nakoľko sú slová dostupné, diskrétne a základné jednotky jazyka, veľa úsilia sa venovalo definovaniu slov, resp. podľa možnosti aj etymologickému „predpísaniu“ ich významu (Izidor zo Sevilly). Toto nám potvrdzuje obrovské množstvo slovníkov, encyklopédií a klasifikačných systémov. Naivný prístup spočíva v priradení konkrétneho predmetu mimojazykovej skutočnosti ku každému slovu, ale to sa dá uplatniť nanajvýš pri vlastných menách (názvoch) a biologickom názvosloví, príp. na abstraktnejšej úrovni pri tzv. deixách (slovách odkazujúcich na istú realitu, napr. ja, ty, ona, tu, tam, teraz, včera). Väčšina slov však nekorešponduje s vecami alebo miestami v časopriestore, ale s konceptmi (pojmami). A nakoľko s týmito slovami pracujeme v mysli, je celkom bežné, že dvaja ľudia vnímajú význam toho istého slova trochu odlišne.

Výrazne neutrálny charakter klasifikácie je v paradigmatickom prístupe, ktorý nepoužíva kategórie typu denotát, definícia, etymológia a pozorovanie, ale jednoducho skúša, ktoré slová sa dajú v určitom kontexte vzájomne zameniť. Napr. kontext vo vete „sadla si na...“ nám pomôže klasifikovať stoličku, pohovku, stolček, kreslo, lavičku ako podobné predmety, teda „predmety na sedenie“. Ak teda uvedieme účel, na aký sa stolička používa (sedenie), bude to pravdepodobne oveľa jednoduchšie ako jej presná definícia (počet nôh, ak vôbec nejaké má). Každá kultúra však bude mať vlastnú predstavu o „typickom predmete na sedenie“, či už je to stolička alebo rohož tatami, a ostatné druhy nábytku na sedenie sa budú opisovať podľa toho, do akej miery sa od takejto „normálnej“ stoličky odlišujú. Prečo je to tak? Experimentálna psychológia dokázala, že človek si svoje sémantické prostredie vytvára zoskupovaním konceptov okolo tzv. sémantických prototypov. Ak niekoho vyzvete, aby uviedol ľubovoľný druh náradia, s veľkou pravdepodobnosťou povie kladivo, hudobný nástroj budú husle a ľubovoľná číslica bude 7... Nejde však o telepatiu ani o čiernu mágiu. Ide o sémantickú efektívnosť, pretože určenie rozdielov je jednoduchšie než definovanie. Deti používajú ako prvé prototypy slová typu „pes“ a „jablko“. Neskôr sa naučia, čo názvy konkrétneho zvieraťa alebo ovocia znamenajú, pričom využívajú porovnávanie konceptu X s prototypom „pes“ a s prototypom „jablko“. Z tohto dôvodu je pre deti istý čas mačka to isté čo pes (milý a hebký) a paradajka to isté čo jablko (guľaté a červené).

Formálna sémantika a jej funkcie

Formálna sémantika sa snaží redukovať vyjadrenia na výroky o stave vecí s definovateľnými pravdivostnými hodnotami, kvantifikáciami a pod. Takéto výroky sa dajú v ideálnom prípade interpretovať pomocou matematickej logiky a zdôvodnenia. (Každý politik klame ∧ každý, kto klame, robí aj daňové podvody ⇒ Ak niekto platí dane poctivo, určite nie je politik).

Ďalším menej formálnym prístupom je kvantifikácia významu. Príkladom môže byť klasifikácia cicavcov v zmysle merateľných vlastností, ako napr. veľkosť, agresivita atď. Použitím tohto prístupu budeme mať levy a tigre v jednom rohu diagramu, slony a žirafy v druhom, mačky a fretky v treťom a myši spolu s hrabošmi v poslednom. Môžeme použiť systematickejší prístup a slová potom budeme opisovať ako binárny súbor „atomárnych“ sémantických vlastností. Autá by sme napríklad mohli opísať pomocou určenia ich vlastností ako +pohyblivé, -živé, zvieratá ako +pohyblivé, +živé a rastliny ako -pohyblivé, +živé.

Štrukturalistická sémantika

Štrukturalizmus má na modernú sémantiku silný vplyv, vníma jazyk ako sieť systematických vzťahov. Jazykovedci, ktorí vychádzajú z princípu kompozicionality (skladateľnosti), sa snažia zmapovať sémantické vzťahy na základe syntaktických vzťahov medzi významami jednotlivých slov. Rozdiel medzi vyjadreniami maľuj červený dom a maľuj dom načerveno sa dá zo syntaktického hľadiska odvodiť z poradia slov: v prvom prípade je slovo červený súčasťou mennej syntagmy (červený dom). V druhom prípade je však príslovkové určenie spôsobu „načerveno” samostatným vetným členom rozvíjajúcim sloveso (maľuj – načerveno). Zo sémantického hľadiska je dôležité, či bol dom červený už pred maľovaním alebo až po ňom. Románske jazyky využívajú rozličné umiestnenie prídavných mien podobným spôsobom, pričom sa zmenou umiestnenia čiastočne mení aj význam výroku. V portugalčine spojenie um cargo pesado znamená ťažký náklad, zatiaľ čo spojenie um pesado cargo znamená náročnú povinnosť, ťažkú úlohu alebo tiesnivú obavu.

Každá deskriptívna veda sa zakladá na klasifikácii, a to platí aj pre sémantiku. Jedným zo sémantických systémov usporiadania je tezaurus (sémantický slovník), ďalším je číslovaný tematický index knižníc. Moderné lingvistické zdroje ako WordNet-y alebo ontologické slovníky rozlišujú jednotlivé vzťahy medzi komponentmi, ako napríklad:

Nezabúdajme však, že jazyk je niekedy nevyspytateľný a že lingvistické ontológie sa nemusia vždy zhodovať s biologickými. Príslušný výraz v dvoch rozdielnych jazykoch dokonca nemusí patriť do rovnakej kategórie. Delfín je napríklad z biologického hľadiska cicavec, ale ľudia ho často vnímajú ako rybu, čo sa prejavuje aj v jazyku, a zatiaľ čo v angličtine sa zemiaky (potatoes) chápu ako zelenina, v nemčine a dánčine sa zemiaky Kartoffeln/kartofler za zeleninu nepokladajú.

Z pedagogického hľadiska môže byť užitočné usporiadať koncepty do sémantických polí, ktoré obsahujú napríklad slová označujúce časti tela, golfovú terminológiu alebo výrazy súvisiace s jazdectvom. Sémantické pole môže niekedy zahŕňať klasifikáciu typu Je (čím) (napr. pri povolaniach). Často však počet výrazov v sémantických poliach nie je obmedzený príslušnosťou k hyponymám ani slovnodruhovým zaradením. Sémantické pole z oblasti jazdectva bude teda obsahovať nielen slová typu plnokrvník, žrebec, kobyla a trakénsky kôň, ale tiež jazdeckú výbavu (napr. sedlo), časti tela koňa (napr. kopytá) a súvisiace činnosti (šľachtiť, cválať, erdžať).

Tradične sa WordNet-y aj sémantické polia založené na ontologických prístupoch ešte v nedávnej minulosti zostavovali manuálne a lingvisti sa spoliehali výhradne na vlastnú introspekciu a znalosti o svete.Táto do istej miery subjektívna metóda sa dnes začína dopĺňať a niekedy aj nahrádzať zdrojmi vygenerovanými počítačmi, ktoré využívajú obrovské súbory elektronických textov (ako napr. internet), automatické gramatické analýzy a štatistiky. Ako príklad môžeme uviesť automaticky generované sémantické polia na základe spoluvýskytu slovných tvarov na weboch (Leipzig Wortschatz) alebo relačných slovníkov (DeepDict, Sketch Engine). Tie vykonajú syntaktický výber napríklad (a) vlastností koňa [divý, tmavý, drevený, trójsky], (b) činností, ktoré kôň môže robiť [erdžať, cválať, klusať] alebo (c) činností, ktoré sa dajú s koňom robiť [uviazať, česať] jednoduchým vyhodnotením viet, v ktorých má slovo kôň syntaktickú funkciu hlavy mennej frázy, podmetu alebo predmetu v tomto poradí.

Funkčná sématika

Väčšina z vyššie uvedených systémov klasifikácie vychádza z tvrdenia J. R. Firtha z roku 1957, podľa ktorého sa slová dajú spoznať podľa toho, v akom kontexte sa vyskytujú. Lexikálne jednotky, ktoré sa zvyčajne spolu spájajú, tvoria kolokácie. Niektoré kolokácie sú ustálené, chápu sa ako samostatné sémantické jednotky (združené pomenovania): veľký tresk, triedna kniha, zatiaľ čo pri iných ide síce o zložené, ale nie ustálené spojenia: vysoké pohorie, vysoká teplota, vysoký príjem, vysoká pôrodnosť).

Pravidlá o spájateľnosti slov sú však nadradené kolokáciám. Predovšetkým slovesá sú projekciou sémantických pozícií ich syntaktických argumentov. Napríklad sloveso hladkať obsahuje pozíciu subjekta pre (ľudského) činiteľa a pozíciu objektu pre živú entitu (človek, zviera alebo časť tela). Môžeme povedať, že v slovnom spojení „Peter hladká Janku“ plní slovo Peter sémantickú úlohu AGENSA (činiteľa deja) a Janka ako živá bytosť úlohu PACIENSA (participanta, na ktorého sa dej zacieľuje).

Metafora sa dá dobre vysvetliť aj pomocou nezhody medzi sémantickými typmi pozícií a ich doplneniami, ktoré obvykle vedú k interpretácii metafory na základe obraznosti. Básnik môže napríklad hovoriť o teplom večernom vánku hladkajúcom jej holú pokožku (vietor = AGENS) alebo o prstoch gitaristu hladiacich krivky gitary (gitara = PACIENS). Došlo tu k metaforickému preneseniu na základe zmeny kategórie životnosti (vietor alebo gitara namiesto človeka).

Prirodzene, že pri funkčnom chápaní sémantiky nemôžeme vnímať len syntax výpovede, ale musíme ju interpretovať dôkladnejšie pomocou pragmatiky a sociálnej lingvistiky. V nižšie uvedených príkladoch pragmatický význam (v hranatých zátvorkách) nevyplýva explicitne z kontextu a dá sa odvodiť iba z pragmatického kontextu:

Narábanie s pragmatickým významom môže byť rovnako umením, ako aj silnou jazykovou zbraňou. Napríklad chudák chlapec v poslednom príklade má problém bez ohľadu na to, či odpovie áno alebo nie. Humor a najmä irónia sa dá často dosiahnuť tak, že pri istom výroku sa núka jeden výklad, ale po doplnení a následnej zmene kontextu sa z kladného tvrdenia stane záporné:

Výber špecifických jazykových foriem môžu určovať spoločenské obmedzenia: napríklad v japončine je niekoľko možností, ako povedať slovo ja. Môžeme ho vyjadriť formálne (watashi), hovorovo (washi; v mužskom rode) a roztomilo (atashi; v ženskom rode). Novinkou vo francúzštine je zrušenie zdvorilého oslovenia slobodných žien výrazom Mademoiselle (slečna), pričom v súčasnosti sa používajú už len oslovenia Monsieur (pán) a Madame (pani). Tento sociolingvistický experiment vo Francúzsku vyvolal nevôľu u mnohých žien, ktoré si toto zrušenie oslovenia Mademoiselle spájajú s degradáciou mladých slobodných žien a nové oslovenie Madame má pre nich sémantické funkcie +stará, -sexy.