Písmo
„Ako to dať na papier“
„Ako to dať na papier“
Písmo je grafická sústava znakov, ktorá zachytáva reč a slúži na ukladanie a prenos informácií. Najčastejšie je vizuálne (menej často taktilné, napr. Braillovo písmo) tvorené sústavou znakov alebo symbolov, predovšetkým písmen.
Vo všeobecnosti sa používajú tri hlavné typy písem:
Abecedy využívajú štandardnú sústavu písmen, ktoré reprezentujú spoluhlásky a samohlásky hovoreného jazyka. Počet písmen nemusí korešpondovať s počtom foném, často niekoľko písmen zastupuje jednu fonému alebo naopak, niekoľkým fonémam zodpovedá jedno písmeno, príp. jednu fonému zastupuje sekvencia dvoch alebo viacerých písmen.
Vzťahy medzi písmenami a fonémami v abecedných písmach. Všimnite si písmená označujúce nemé hlásky „s“ a „t“.
Slabičné abecedy pozostávajú zo symbolov, ktoré zastupujú slabiky (považujú sa za základné rytmické jednotky reči).
Vzťahy medzi písmenami a slabikami v slabičných písmach. Všimnite si samostatnú spoluhlásku [n]. (Názov trpasličej planéty 90377 Sedna v inuitčine.)
Logografia používa znaky, ktoré zodpovedajú slovám, morfémam alebo iným významovým jednotkám.
Esperanto = „vesmír" + jazyk = (generácia / svet / éra + hranica / oblasť) + jazyk
Vzťah medzi písmenami a morfémami v logografickom písme. “世界” je slovo prevzaté zo sanskritu a súčasným hovoriacim nie je jeho význam zrejmý.
Nie vždy možno písmo presne kategorizovať. Existujú systémy písma, ktoré majú vlastnosti iného systému, napríklad anglický symbol „&“ zastupuje slovo (sémantickú jednotku) a, ale nezastupuje samohlásku ani spoluhlásku.
Existujú tiež triedy systémov písma, ktoré sú variáciou iných. Napríklad abdžad je spoluhláskové písmo, ktoré prevažne nezapisuje samohlásky; typickým príkladom abdžadu sú arabské a hebrejské písmo. Abugida je písmo, kde písmená zodpovedajú hlavne spoluhláskam; samohlásky sú zaznačené ich modifikáciou (napríklad pomocou diakritiky) a nie je možné ich vynechať. Typickým príkladom abugidy je amharské písmo, kde napr. znak መ zodpovedá slabike /mä/, ďalšie slabiky s rovnakou spoluhláskou sa odvodzujú pomocou „diakritiky“: ሙ mu, ሚ mi, ማ ma, ሜ me.
Písanie sa zvyčajne vykonáva zachytávaním rozlíšiteľných znakov so špecifickým tvarom na dvojrozmernú plochu. Materiály, na ktoré sa píše (a aj v minulosti písalo), sú: papier (najčastejšie používaný materiál až do súčasnosti), kameň, hlina, piesok, zvieracia koža, brezová kôra, dokonca symbolicky aj vzduch (napr. protagonista románu Galapágy Kurta Vonneguta) a mnoho ďalších materiálov.
Znaky môžu byť zaznamenávané maľovaním, vyrezávaním, vypaľovaním, odtláčaním, tlačením a viacerými ďalšími spôsobmi.
Súčasný permanentný nápis (v latinke) na ľudskej koži.
Zdroj: Wikimedia Commons
Systém písma je abstrakciou – písmená môžu mať rôzne tvary (ako v latinke a a a) a pritom sa môžu považovať za to isté písmeno, alebo môžu vyzerať rovnako (ako v latinke c a v cyrilike c), ale reprezentujú odlišné hlásky.
Rozličné nevizuálne reprezentácie písmen sa nepovažujú za osobitné písmo. Najznámejšie nevizuálne písma sú: taktilné (dotykové) Braillovo písmo, ktoré pozostáva z vyvýšených bodov, ktoré sa vnímajú hmatom (používajú ho zrakovo postihnutí); Medzinárodná námorná vlajková abeceda, v ktorej rôzne polohy vlajok označujú konkrétne písmená písanej abecedy; Morseova abeceda, kde písmená reprezentujú sekvencie „bodiek“ a „čiarok“ realizovaných tiež formou tónov, svetelných alebo zvukových signálov; počítačové kódovanie, v ktorom sú znaky reprezentované abstraktne ako sekvencia bitov.
V súčasnosti je najrozšírenejším smerom písania smer zľava-doprava a zhora-nadol, pričom text je zoradený do riadkov. Niekedy sa môže text písať aj vertikálne (zväčša kvôli priestorovým obmedzeniam, napríklad na pouličných značkách alebo transparentoch), vtedy je smer písania zhora nadol a zľava doprava.
Výnimkou je arabské a hebrejské písmo, ktorým sa píše sprava doľava a zhora dole.
Smer čítania moderného arabského písma.
Čínsky a japonsky sa zvyčajne píše zľava doprava a zhora nadol, ale pôvodne sa písalo vertikálne zvrchu nadol a sprava doľava (text usporiadaný v stĺpcoch), a týmto spôsobom sa často píše dokonca aj v súčasnosti.
Tradičné mongolské písmo (stále používané vo Vnútornom Mongolsku – autonómnej oblasti Čínskej ľudovej republiky) sa zapisuje vertikálne – zhora nadol a zľava doprava.
Takmer všetky (hlavné) európske jazyky používajú latinku, zväčša s diakritikou alebo s dodatočnými písmenami (napr. ð, þ v islandčine). Bulharčina, srbčina, macedónčina, bieloruština, ukrajinčina a ruština používajú cyriliku s miernymi modifikáciami (niekoľko špecifických písmen). Srbčina sa často píše aj v latinke. Rómčina (zriedka zachytávaná písmom) používa cyriliku v tých krajinách, v ktorých hlavný jazyk využíva toto písmo.
Gréčtina je v súčasnosti jediným európskym jazykom, ktorý používa grécku abecedu. Gruzínčina a arménčina (na hraniciach medzi Európou a Áziou) majú takisto svoje vlastné špecifické abecedy.