Človek je spoločenská bytosť. Ľudia sú navzájom prepojení emocionálnymi väzbami, a to priateľstvom, náklonnosťou alebo láskou. Skupinu tvoria minimálne dvaja ľudia. Prvé spoločenstvo, do ktorého sa človek zaraďuje už od narodenia, je spoločenstvo dieťaťa so svojou matkou. Neskôr sa osoba stáva súčasťou mnohých ďalších skupín, spočiatku menších a neskôr aj väčších.

Ferdinand de Saussure definuje jazyk v súlade so štrukturalizmom ako systém znakov používaných na komunikáciu, pričom tieto znaky sú arbitrárne (zvolené ľubovoľne). Jazyk je spoločenský fenomén a má dve základné funkcie: komunikačnú a identifikačnú. Komunikačnými aspektmi jazyka sa budeme zaoberať v iných kapitolách. V tejto kapitole sa budeme venovať charakteristike identifikačnej funkcie.

Jednotliví členovia si osvojujú jazyk v rámci svojho jazykového spoločenstva, z čoho vyplýva, že títo členovia môžu dosiahnuť úplnú jazykovú kompetenciu na všetkých komunikačných úrovniach. Jazyk sa preto považuje za jeden z hlavných znakov istého spoločenstva, na základe ktorého ľudia vedia rozpoznať, či ktorýkoľvek človek patrí do ich spoločenstva, a ak je nečlenom, dá sa vďaka jazyku vo väčšine prípadov zistiť aj to, do ktorej inej jazykovej skupiny daná osoba patrí.

Jazyky možno rozdeliť na ľudské jazyky a iné jazyky (napr. „jazyk“ zvierat, programovacie jazyky a i.). Ľudské jazyky slúžia na komunikáciu medzi ľuďmi. Všetky ľudské jazyky sú prirodzené a zároveň umelé. Umelé sú preto, lebo využívajú ľubovoľné (umelo vytvorené) znaky, čiže slová, ktoré vymyslel človek. Prirodzené sú vzhľadom na svoju hĺbkovú gramatickú štruktúru. Tiež skutočnosť, že ktorýkoľvek človek si môže osvojiť ľubovoľný jazyk, dokazuje, že všetky ľudské jazyky sú prirodzené.

Jazyky ako esperanto, pidžiny a kreolské jazyky sú normálne ľudské jazyky rovnako ako etnické jazyky, dialekty a iné podoby jazyka. Kritérium na vymedzenie ľudského jazyka je jeho pravidelné používanie v rámci komunity.

Ľudia vytvorili písmo, zriadili štátne útvary a v rámci nich uzákonili štátne jazyky, ktoré sa líšia od spontánnej reči práve preto, že sú štandardizované. Štandardizované jazyky majú presne vymedzené pravopisné, výslovnostné a gramatické pravidlá a štandardizovanú slovnú zásobu, majú hovorenú aj písanú podobu. Spontánne jazykové zmeny v kodifikovaných jazykoch preto prebiehajú pomalšie než v nekodifikovaných jazykoch.

Každý človek patrí súčasne do viacerých skupín: patrí do rodiny, mesta, regiónu, národa, má istý okruh priateľov, vyznáva nejaké náboženstvo alebo filozofiu a pod. Každá komunita má tendenciu vytvárať si a používať vlastný variant jazyka, ktorý je pre ňu špecifický a ktorým sa odlišuje od iných skupín. Každý hovoriaci preto v rôznych komunikačných situáciách používa rôzne variety jazyka, čiže automaticky a neuvedomene prepína jazykové registre. Viacjazyčnosť je prirodzenou vlastnosťou človeka.

Každý variant jazyka má tendenciu presahovať hranice vlastnej skupiny a vďaka tomuto prieniku sa uľahčuje komunikácia v rámci blízkych skupín. V tomto zmysle sa bude vplyv niektorých jazykov naďalej rozširovať vďaka prevahe ich nositeľov v rôznych oblastiach (ekonomickej, vojenskej a i.), ale aj vďaka účinnosti a atraktivite kultúry členov týchto spoločenstiev (v oblasti umenia, vzdelávania, náboženstva, ale aj produkcie zábavného priemyslu a pod.). Mnohé z týchto jazykov sa postupne stávajú medzinárodnými jazykmi, ktoré používa široký okruh nových používateľov.

Najsilnejšie jazyky zvyčajne rozširujú svoj vplyv a smerujú k čo najrozsiahlejšiemu používaniu na medzinárodnej úrovni. Existuje preto niekoľko svetových jazykov. Aj napriek zjavne dominantnému postaveniu angličtiny je známe, že mnoho ľudí na celom svete ju vôbec nepoužíva. Ruština naďalej dominuje v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, španielčina je najrozšírenejším jazykom Latinskej Ameriky (okrem Brazílie), francúzština prevažuje v mnohých krajinách tzv. Frankofónie, čínština sa používa v rozsiahlych oblastiach v okolí Číny. Jestvujú aj rôzne jazyky diaspór, ktoré fungujú v medzinárodnom meradle medzi členmi spoločenstiev bez vyčleneného územia, napríklad medzi Rómami a Sintmi, Hebrejmi pred vznikom Izraela, esperantistmi a pod.

Štáty, ktoré vznikli zjednotením niekoľkých etnických skupín a národov, potrebujú nový neutrálny jazyk na vyjadrenie svojej spoločnej identity. Takým jazykom je napr. indonézština (Bahasa Indonesia). V prípade, že štát preferuje používanie jazyka najvplyvnejšej etnickej skupiny, nemá zvyčajne dlhé trvanie (napr. Sovietsky zväz, Juhoslávia a i.) alebo v ňom dlhodobo vládne nestabilita.