Lotyština

Latviešu valoda

Počet rodených hovoriacich

približne 1,7 milióna

Oficiálny jazyk

Lotyšská republika, EÚ

Jazyk diaspóry

USA (100 000), Írsko (50 000), Veľká Británia (40 000), Kanada (28 000), Brazília (25 000), Rusko (20 000), Austrália (20 000), Nový Zéland (20 000), Litva, Estónsko, Ukrajina, Belgicko

Abeceda
33 písmen

Gramatické pády
7

Jazykový kód
lv, lav

Typologická klasifikácia jazyka
flektívny , SVO

Jazyková rodina
indoeurópsky, baltoslovanský, baltský jazyk

Počet dialektov
3 dialekty: livonský, stredný (tvorí základ spisovného jazyka) a horný

Najdlhšie slovo

pretpulksteņrādītājvirziens

pohyb v smere hodinových ručičiek

Zaujímavé slovo alebo veta

trīsšķautņains

trojstenný

slovo náročné na výslovnosť

ieeja

vstup

slovo neobsahuje žiadne spoluhlásky

História

Lotyšský jazyk je jedným z dvoch živých východobaltských jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny. Na rozdiel od litovčiny si nezachoval veľa archaických prvkov.

Výskum ukazuje, že baltské jazyky sa vyčlenili ako samostatná vetva z indoeurópskej jazykovej rodiny do 10. storočia pred n. l. Východobaltské jazyky sa vyčlenili zo skupiny západobaltských (alebo jednoducho baltských) jazykov približne v 5. storočí n. l. Prvé rozdiely medzi litovčinou a lotyštinou sa objavujú od 9. storočia, hoci ešte dlhý čas boli iba dialektmi jedného jazyka.

Gramatika

Lotyština má voľný slovosled, pričom závisí od slova, ktoré je vo vete najdôležitejšie (podobne ako v slovenčine). Veta „V tom pohári je voda“ v lotyštine znie ako Glāzē ir ūdens a veta „Voda je v pohári“ ako Ūdens ir glāzē. V lotyštine sa nepoužívajú členy, ale prídavné mená môžu byť v určitom alebo neurčitom tvare.

Podstatné mená majú kategóriu rodu, čísla a pádu. Pádov je 7:

	Mužský rod			Ženský rod
Singulár
Nominatív	Draug-s kamarát	Vēj-š vietor	Kuģ-is loď	Liep-a lipa	Pas-e pas
Genitív	Draug-a	Vēj-a	Kuģ-a	Liep-as	Pas-es
Datív	Draug-am	Vēj-am	Kuģ-im	Liep-ai	Pas-ei
Akuzatív	Draug-u	Vēj-u	Kuģ-i	Liep-u	Pas-i
Inštrumentál	Draug-u	Vēj-u	Kuģ-i	Liep-u	Pas-i
Lokál	Draug-ā	Vēj- ā	Kuģ-ī	Liep- ā	Pas-ē
Vokatív	Draug-s!	Vēj-š!	Kuģ-i!	Liep-a!
Plurál
Nominatív	Draug-i	Vēj-i	Kuģ-i	Liep-as	Pas-es
Genitív	Draug-u	Vēj-u	Kuģ-u	Liep-u	Pas-u
Datív	Draug-iem	Vēj-iem	Kuģ-iem	Liep- ām	Pas-ēm
Akuzatív	Draug-us	Vēj-us	Kuģ-us	Liep- as	Pas-es
Inštrumentál	Draug-iem	Vēj-iem	Kuģ-iem	Liep- ām	Pas-ēm
Lokál	Draug-os	Vēj-os	Kuģ-os	Liep- ās	Pas-ēs

Prídavné mená preberajú kategórie rodu, čísla a pádu od nadradeného podstatného mena, ktoré rozvíjajú.

Špecifickou črtou lotyšského jazyka je, že prídavné mená môžu mať krátky aj dlhý tvar (podobne ako v ruštine).

Slovesá vyjadrujú kategóriu rodu (trpný, činný), času (prítomný, minulý a budúci), spôsobu a časujú sa podľa osoby a čísla. Slovesá majú tiež veľa tvarov príčastí.

Príklady príčastí:

ziedošs koks
kvitnúci strom
noziedējis koks
opadaný strom
lasāma grāmata
čítaná kniha
izcepta maize
pečený chlieb
viņš iet domādams
prechádza sa premýšľajúc

Písmo a výslovnosť

Moderná lotyšská abeceda obsahuje 33 písmen:

Samohlásky sa delia na krátke a dlhé, pričom kvantita samohlásky má dištinktívnu, t. j. význam rozlišujúcu funkciu, napr. kazas – kozy, kāzas – svadba, kase – pokladňa, kasē – v pokladni. Výslovnosť prízvučných a neprízvučných samohlások je rovnaká (na rozdiel napr. od ruštiny). Dĺžka samohlások sa v modernom pravopise označuje vodorovnou čiarkou nad písmenom: ā, ē, ī, ū.

Dvojhlásky: ai, ei, ui, o [uo], au, ie. Polospoluhláska j, ktorá nasleduje po samohláske, môže byť súčasťou dvojhlásky: klajš [klaiʃ] „fiasko“, zvejnieks [zveinieks] „rybár“, šuj [ʃui] „šiť“. Súčasťou dvojhlásky môže byť aj polospoluhláska v: tev [teu] „pre teba“.

V lotyštine písmená Ļ ļ, Ņ ņ, Ķ ķ, Ģ ģ označujú 4 mäkké spoluhlásky. Znelé spoluhlásky sa v pozícii pred neznelou spoluhláskou asimilujú na neznelé. Spoluhláskové zakončenia -ds (gads = rok) a -ts (lakats = vreckovka) sa zvyčajne vyslovujú ako [ts], -žs (spožs = jasný) a -šs (svešs = votrelec) ako [š]. Znelé spoluhlásky sa na konci slov vyslovujú ako znelé.

Prízvuk je zvyčajne na prvej slabike slova. Lotyština rozlišuje 3 rôzne tóny, ktoré majú význam rozlišujúcu funkciu: konštantný (stieptā), klesajúci (krītošā) a prerušený (lauztā intonācija) – napr. loks ([luõks], jarná cibuľka), loks ([lùoks], úklon), logs ([luôgs], okno).

Spoluhlásky sa delia na znelé a neznelé, tvrdé a mäkké a rozdeľujú sa tiež podľa miesta a spôsobu artikulácie.

Dialekty

Tri hlavné dialekty lotyštiny:

Zdroj: Wikimedia Commons

Zdvorilosť v reči

Pri zdvorilej komunikácii sa v lotyštine používa vykanie, ktoré sa podobne ako v slovenčine vyjadruje slovesom v 2. osobe množného čísla a príslušným zámenom Jūs (Vy).

Oficiálne oslovenie sa skladá z priezviska v genitíve a slova kungs (pán) alebo kundze (pani), napr. Kļaviņa kungs, Liepas kundze. Rovnako sa oslovujú ľudia vo vedúcich pozíciách, napr. prezidenta kungs (pán prezident), ministres kundze (pani ministerka).

Rodičom sa v Lotyšsku zvyčajne tyká, ale v niektorých rodinách na vidieku sa dodnes udržalo vykanie. Krstné mená sa používajú skôr v neformálnych situáciách, priezviská vo formálnych.

Zaujímavosťou je, že slovná zásoba lotyštiny neobsahuje silné vulgarizmy. Ak by sme chceli niekomu vynadať a použiť pri tom urážlivé slová, museli by sme použiť lotyšské pejoratíva typu īkstoņa (frfloš) alebo ruské či anglické nadávky.

Lingvopedia