História

Gréčtina je živý európsky jazyk s najdlhšou písomnou tradíciou. Nasledujúca tabuľka ponúka prehľad hlavných vývojových etáp gréčtiny.

Zaujímavé je, že variant jazyka používaný väčšinou obyvateľstva – démotický jazyk (δημοτική – dīmotikí) – získal oficiálny status až v roku 1970. Dovtedy sa používal predovšetkým puristický variant gréčtiny nazývaný katherevousa (καθαρεύουσα), ktorý sa výrazne odlišoval od bežne používanej „vzdelanej“ gréčtiny.

Moderná gréčtina je na rozdiel od väčšiny európskych národných jazykov menej štandardizovaná. Nasleduje niekoľko príkladov rôznych druhov variantov:

V príkladoch sú uvedené iba najčastejšie používané koncovky.

Gramatika

Určitý člen sa používa v jednotnom aj v množnom čísle. Neurčitý člen je zhodný s číslovkou „jeden“ a vyskytuje sa iba v jednotnom čísle. Členy sa používajú veľmi často a vyskytujú sa v spojení s privlastňovacími alebo ukazovacími zámenami a s vlastnými menami.

Prídavné mená sa zhodujú s podstatnými menami v rode, čísle a páde. Väčšina čísloviek je nesklonná.

Komparatív a superlatív prídavných mien sa tvorí pridaním –τερ- (-ter-) pred poslednú morfému slova alebo pridaním slova πιο (pio, „viac“) pred prídavné meno.

Pri pravidelnom stupňovaní prídavných mien sa superlatív tvorí pridaním určitého člena k prídavnému menu v komparatíve.

V gréčtine sa používa aj tzv. absolútny superlatív, ktorý sa tvorí pomocou prípony –τατ- (-tat-). Pri stupňovaní prídavných mien teda hovoríme o štyroch stupňoch.

Slovesá sa časujú v troch osobách a dvoch číslach. V modernej gréčtine sa nepoužíva neurčitok. Jeho funkciu plní spojka v spojení so slovesom v určitom tvare, napr. προτιμώ να πάω (protimṓ na páō, „radšej pôjdem“). Slovníky uvádzajú slovesá v 1. osobe jednotného čísla prítomného času, napr. γράφω (gráfō, „píšem“) na zachytenie slovesa písať.

V modernej gréčtine sa rozlišujú dva slovesné rody, a to činný a stredne pasívny. Stredne pasívny rod plní funkciu trpného rodu a zároveň je nositeľom zvratných významov.

Moderná gréčtina má jeden prítomný, štyri minulé a tri budúce časy. Rozdiel medzi ukončeným a prebiehajúcim dejom je dôležitý v minulom aj v budúcom čase, ako napr. vo vete έγραψα (égrapsa, „napísal som to“, (a je to hotové)) a έγραφα (égrafa, „písal som to“ (a ešte som to nedokončil)).

Príslovky patria medzi neohybné slovné druhy. Príslovky odvodené od prídavných mien majú rovnaký tvar ako prídavné meno v nominatíve stredného rodu množného čísla. Stupňovanie prísloviek sa uskutočňuje podobne ako pri prídavných menách pomocou koncovky alebo pridaním samostatného slova.