Existuje množstvo rozličných typov komunikačných systémov, ktoré využívajú viac gestá ako hlas. V tejto časti sa však zameriame iba na prirodzené znakové jazyky nepočujúcich. Sú to prirodzene vyvíjajúce sa plnohodnotné jazyky, ktoré sa odlišujú od hovorených jazykov, ale aj medzi sebou navzájom.

Znakové jazyky je potrebné odlišovať od umelých znakových systémov, ktoré vytvárajú počujúci. Tieto umelé systémy majú časť slovnej zásoby prevzatú z prirodzených znakových jazykov a modifikujú ju tak, aby napodobnili štruktúru hovoreného jazyka. Hoci sa do istej miery úspešne používajú, sú neobratné a samotní nepočujúci ich medzi sebou nepoužívajú. Znakové jazyky zvyčajne nepresahujú hranice národných alebo hovorených jazykov. Napríklad britská znaková reč a americká znaková reč nie sú navzájom zrozumiteľné. Gramatiky prirodzených znakových jazykov sú si navzájom veľmi podobné, najväčšie rozdiely nájdeme v slovnej zásobe. Z toho vyplýva, že používatelia znakovej reči sa dokážu podľa potreby veľmi rýchlo naučiť iný znakový jazyk.

Ekvivalentmi slov v znakových jazykoch sú posunky, ktoré pozostávajú z troch hlavných komponentov:

  • tvar ruky: rozličné postavenie prstov, dlane a zápästia; prsty môžu byť vystreté alebo zohnuté, dlaň otvorená atď. Väčšina znakových jazykov používa približne tridsať rôznych tvarov rúk.
  • posunkový priestor: týka sa buď polohy na tele alebo v blízkosti tela posunkujúceho (okolo 10 polôh) či priestoru v blízkosti uvedených polôh (založené na opozíciách vľavo – vpravo, hore – dole, dopredu – dozadu).
  • pohyb ruky: opisuje smer, ktorým sa ruky pohybujú. Existuje šesť základných typov smerovania posunkov, ktoré sú modifikované rôznymi spôsobmi.

Slová možno v hovorených jazykoch opísať ako kombinácie obmedzeného počtu spoluhlások a samohlások, posunky v znakovej reči sú kombináciami istého množstva tvarov, polôh a pohybov rúk. Gramatiky znakových jazykov kombinujú vlastnosti, ktoré sú bežné v hovorených jazykoch, ale zvyčajne sa nevyskytujú naraz v jednom jazyku. Ide prevažne o analytické vlastnosti, ktoré závisia od poradia posunkov. V znakových jazykoch sa v podstate uplatňuje slovosled typu SVO, avšak s istým stupňom flexibility. Na druhej strane majú bohatú morfológiu, ktorá sa uplatňuje nesystematicky.

Morfológia je v znakových jazykoch založená prevažne na dvoch procesoch.

Jedným z nich je reduplikácia (opakovanie celého posunku alebo jeho časti). V mnohých znakových jazykoch možno podstatné mená utvoriť zo slovies redukovaním a opakovaním pohybu, takže SEDIEŤ znamená „sadnúť si“ a SEDIEŤ- SEDIEŤ znamená „stolička“.

Ďalším procesom je interná modifikácia. To znamená, že jedna zložka posunku sa mení, zatiaľ čo druhá časť nie. Napríklad niektoré slovesá môžu poukazovať na podmet alebo predmet naznačením smeru pohybu. Inokedy môžu slovesá vyjadrovať informáciu o čísle zmenou tvaru ruky.

Tieto dva procesy sa dajú kombinovať. Napríklad adjektíva v americkej znakovej reči majú až 12 rozličných modifikácií, ktoré vznikajú zmenou rýchlosti a spôsobu pohybu spolu so zmenou počtu opakovaní.

Pri znakových jazykoch nejde len o prácu s rukami. Nemanuálne prvky, akými sú pohyby tváre, hlavy a ramien, sú integrálnou časťou gramatík znakového jazyka a označujú typy viet a rozličné časti viet, napr. vzťažné vety. Naučiť sa niektorý znakový jazyk nie je o nič jednoduchšie ako naučiť sa cudzí hovorený jazyk, pretože ide o mnohotvárne a expresívne jazyky, ktorých štúdium si vyžaduje dostatok času a úsilia. Ich učenie sa je ale takisto veľmi zábavné a podnetné.