Gramatika sa zaoberá štruktúrou slov a viet, sémantika skúma ich význam, pragmatika sa upriamuje na ich interpretáciu prihliadajúc na konkrétny kontext a sociálne prostredie, v ktorom sa rečový akt odohráva.

Deixa

Viete vysvetliť, čo znamená odkaz Prídem sem o chvíľu na kúsku papiera, ktorý ste našli na dlážke? Kto je ten ja, kde je sem a kedy je o chvíľu? Spomínaný odkaz by bol jasnejší, keby ste mali dohodnuté stretnutie s vaším učiteľom alebo šéfom o 15:00 hodine a po príchode do práce by ste našli tento odkaz na dverách. Teraz už viete, o koho ide, aké je dohodnuté miesto a čas, preto toho človeka počkáte. Slová odkazujúce na istú realitu (prevažne zámená, príslovky a pod.) sa nazývajú deiktické výrazy; správne interpretovať sa dajú iba pri prihliadaní na zámer hovoriaceho, t. j. odosielateľa informácie. Deixy majú osobný, časový, priestorový a sociálny aspekt.

V situácii, keď pred vami stojí osoba, ktorá vás informuje, ako sa dostanete k múzeu, jej pravá strana je vaša ľavá. V prípade, že by ste komunikovali s vaším učiteľom alebo šéfom rovnako neformálne ako so svojimi kamarátmi, mohlo by to vyvolať nepríjemné následky. A platilo by to aj v opačnej situácii – používanie príliš formálnych jazykových prostriedkov v komunikácii s rovesníkmi by vyznelo smiešne.

Rečové akty

Skutky sa zvyčajne považujú za dôležitejšie ako slová. Akým iným spôsobom však môžete niečo sľúbiť ako vyslovením slova sľubujem? Tiež stačí, aby kňaz vyslovil: „A týmto vás prehlasujem za muža a ženu“, a navždy tým zmení váš život. Nepochybne teda existujú tzv. rečové akty, ktoré sa realizujú slovami, ako ich definoval lingvista John L. Austin. V prípade, že sú splnené určité základné podmienky (t. j. vhodný kontext), tak vyslovené slová realizujú spomínané úkony. Môžeme vyhlásiť ľudí za manželov (ak na to máme zodpovedajúci právny status), ale prostredníctvom slov môžeme aj niečo sľúbiť, niekoho ohroziť alebo mu ublížiť.

Rečové akty môžu byť deklaratívne – menia realitu (pozri predchádzajúce príklady); ďalšie sú direktívne, ktoré vyjadrujú vôľu hovoriaceho (Žiadam vás, aby ste odpovedali. Nerob to!); komisívne – vyjadrujú zámer hovoriaceho (Nechám ťa ísť do kina); expresívne – približujú pocity hovoriaceho (Je mi to veľmi ľúto. Gratulujem!), reprezentatívne – ktoré vyjadrujú to, o čom je hovoriaci presvedčený (Náš dom je blízko múzea).

Rozoznávame priame a nepriame rečové akty. V prípade, že je v miestnosti veľmi teplo, môžeme niekoho priamo požiadať, aby otvoril okno, ale môžeme tiež povedať: Je tu veľmi teplo, čo bude mať v danom kontexte taký istý účinok.

Presupozície a implikatúry

Ak niekto povie: „Ukradli auto môjho kamaráta“, dostaneme informáciu nielen o krádeži auta, ale aj o tom, že hovoriaci má minimálne jedného kamaráta a tento kamarát mal auto. Tieto dve ďalšie informácie obsiahnuté vo výpovedi nie sú explicitne vyjadrené, ide o presupozície. Každodenné rečové prehovory obsahujú množstvo presupozícií, a to je jedna z príčin, prečo cudzinci často nepochopia to, čo sa používateľovi daného jazyka zdá samozrejmé.

Poznáme existenčné presupozície, s akými sme sa stretli v predchádzajúcom príklade, a faktické presupozície: napr. ak niekto povie „Som rád, že Peter prišiel“ alebo „Som nazlostený, že Peter prišiel“, tak je v oboch prípadoch pravdou, že Peter prišiel. Niektoré slová obsahujú sémantické presupozície: keď sa nejaký dej končí, predpokladáme, že mal aj svoj začiatok. Veta Opäť meškáš naznačuje, že sa to nestalo prvýkrát. Otázky Kedy/prečo Peter prišiel? sa zakladajú na predpoklade, že Peter prišiel.

Ak sa vás kamarát opýta: Chceš ísť dnes so mnou do kina?, môžete jednoducho odpovedať áno alebo nie, ale často reagujeme takto: Super!, Čo dávajú? alebo Zajtra mám skúšku či dokonca Nechaj ma na pokoji! Z týchto odpovedí sa dajú jasne vyvodiť závery. V týchto prípadoch ide o konverzačné implikatúry.

Princípy efektívnej komunikácie

Základom úspešnej verbálnej komunikácie je spolupráca medzi komunikačnými partnermi (interlokútormi). H. P. Grice sformuloval základné princípy a zásady efektívnej verbálnej komunikácie. V rámci kooperačného princípu rozlišuje zásadu kvantity (poskytnúť rozsahom uspokojivú odpoveď), zásadu kvality (podať pravdivé informácie), zásadu vzťahu (uviesť relevantné informácie) a zásadu spôsobu (poskytnúť jednoznačné informácie).

Uplatňovanie princípu zdvorilosti je pre úspešnú komunikáciu rovnako dôležité. Tento princíp vypovedá o tom, že v komunikačnej situácii máme na zreteli, ako je iná osoba vnímaná na verejnosti. Zdvorilosť sa uplatňuje v pozdravoch a osloveniach, v spôsoboch, ktoré používame na kladenie otázok alebo vyjadrenie odmietnutia a pod. Vyjadrenie zdvorilosti medzi komunikačnými partnermi ovplyvňujú aj rozdiely vo veku, pohlaví, spoločenskom postavení, ako aj v miere dôvernosti, preto môže mať v rôznych kultúrach veľmi odlišné formy.

Výrazný rozdiel je aj medzi formálnym a neformálnym vyjadrovaním, čiže medzi vykaním a tykaním. V ázijskej kultúre je tento rozdiel omnoho zložitejší a prikladá sa mu veľký význam. Zanedbanie zdvorilosti môže uraziť komunikačného partnera a spája sa s rizikom, že sa nedosiahne želaný komunikačný zámer.

Kompetencie a návyky získané prostredníctvom kultúry a jazyka sú v každom spoločenstve iné, preto sú v nich odlišné aj komunikačné implikatúry a pravidlá na uplatňovanie zdvorilosti. Zrozumiteľná komunikácia a otvorenosť sú v interkultúrnom kontexte nevyhnutnosťou. Medzikultúrna pragmatika sa zaoberá skúmaním týchto rozdielov a hľadá stratégie, ktoré pomáhajú tieto rozdiely prekonávať.