Fonetika a fonológia

Fonetika je oblasť lingvistiky zaoberajúca sa zvukmi ľudskej reči. Skúma aj znakové jazyky, v ktorých študuje posunkové a vizuálne komponenty znakov.

Fonetika skúma tvorbu artikulovaných zvukov, ich prenos a percepciu. Fonológia sa zaoberá modelovaním zvukov reči na istej úrovni abstrakcie. Fonémy majú zásadný význam, lebo sú vnímateľné jednotky reči a základné stavebné prvky slov hovoreného či znakového jazyka.

Transkripcia

Fonetická transkripcia je grafický prepis zvukovej stránky jazyka nezávislý na pravopise konkrétnych jazykov. Najznámejší systém fonetickej transkripcie je Medzinárodná fonetická abeceda IPA (International Phonetic Alphabet), ktorá je založená prevažne na latinke. Pomocou systému IPA sa dajú zachytiť komponenty reči ako spoluhlásky, samohlásky a suprasegmentálne javy. Vyvinula ho Medzinárodná fonetická asociácia s cieľom štandardizovať zápis zvukov ľudskej reči. Systém prepisu IPA využívajú lexikografi, študenti a učitelia cudzích jazykov, jazykovedci, logopédi, speváci, herci, tvorcovia umelých jazykov aj prekladatelia.

Oficiálna tabuľka IPA z roku 2005 (licencia CC-BY-SA)

Vzťah medzi fónami a fonémami

Fóna alebo hláska je základnou jednotkou ľudskej reči; fonéma je základnou dištinktívnou jednotkou zvukového systému jazyka. Fonéma je abstraktnejšia jednotka, zvyčajne v sebe zahŕňa (v danom jazyku) viacero rôznych fón, čo sa odráža na rôznych úrovniach transkripcie. Cieľom fonetickej transkripcie (zvyčajne v hranatých zátvorkách) je zapísať zvuky (fóny), čiže presne zachytiť konkrétne artikulované zvuky, zatiaľ čo fonematická transkripcia (zapísaná obvykle medzi dvoma znakmi lomené) zaznamenáva slová s prihliadaním na to, ako sa v jednotlivých jazykoch kategorizujú zvuky. Hranica medzi fonematickou a fonetickou transkripciou nie je vždy jednoznačná – podrobná fonetická transkripcia zachytáva viac variantov zvukov, zatiaľ čo zjednodušená fonetická transkripcia zaznamenáva iba najnápadnejšie vlastnosti zvukov a približuje sa tak fonematickej transkripcii.

Výslovnosť slovenského slova „dúhovka“ by mohla byť zapísaná podrobnou fonetickou transkripciou ako [d̻u̞ːɦɔ̞ŭ̞kɐ̞], kde zápis [d̻] znamená, že <d> je laminálne, t. j. artikulované dotykom okraja jazyka (na rozdiel od anglického [d]), znaky [˔] a [˕] znamenajú, že hlásky sú nižšie, resp. vyššie ako pri bežnej výslovnosti zachytenej v systéme IPA, [ː] označuje dĺžku, [ɦ] zachytáva znelý variant hlásky /h/, [ɔ̞] otvorenú zadnú realizáciu samohlásky, [˘] nad písmenom vyjadruje, že [u] je vyslovené ako neslabičná pernoperná veľmi krátka samohláska a [ɐ] je znak pre otvorenú strednú samohlásku (výslovnostný variant samohlásky /a/). Jedna z foriem zjednodušenej fonetickej transkripcie toho istého slova je [duːɦɔwka], v ktorej je zredukovaný zápis [d] (neoznačená laminálnosť), nezachytávajú sa v nej presné polohy samohlások (vyššia a nižšia výslovnosť), písmeno [w] naznačujeme iba samohláskový charakter vo výslovnosti <v> v danom slove. Znak [ɔ] vyjadruje otvorenú výslovnosť slovenského /o/. Slovo <dúhovka> vo fonematickej transkripcii je /duːhowka/, zachytené sú v nej len základné výslovnostné vlastnosti hlások (dĺžka samohlásky /u/ a samohlásková výslovnosť spoluhlásky /v/), nepodáva už podrobnejšiu charakteristiku hlások, napr. znelosť /h/ a otvorenosť /o/.